Vravela som si, máš pravdu a áno bude to tak lepšie. Vždy som myslela a brala ohľad len na teba, pretože nikdy by mi nenapadlo, myslieť na seba.
Ja viem, mnoho ľudí sa tomu smeje, a bodaj by nie. Aj ja sa tomu už teraz smejem, či skôr ma to trápi.
Nikdy som nepatrila medzi ľudí, ktorí sú zahľadení len do seba, medzi tých bezohľadných.
Nie, a ak by som aj povedala, že hej, klamala by som. Klamala by so teba, ostatných i samu seba.
Samu seba, presne tak ako som to robila, po celý svoj život.
Presne tak, keď som si pomyslela, že môj názor aj tak stojí za nič. No v hĺbke svojej duše, v hĺbke celej svojej existencie, niekde tam na spodu, som vedela, že celý ten čas, čo som nemyslela na seba, som sa klamala.
Nevieš si ani predstaviť aké ťažké je zistiť o sebe pravdu. Zistiť tú pravdu, ktorú si vedel, no využíval vo svoj prospech.
A využíval si aj mňa.
Pre potešenie, blaženosť či z rozkoše.
Nikdy by si si nevedel predstaviť, to aké to je.
Teraz si niekde zrejme vo vlaku, opäť blúdiš po svete a snažíš sa nájsť to miesto, ktoré si tak hľadal.
Čítaš môj list, ktorý som ti nechala a nepovedala ani zbohom. Ani to posledné zbohom.
Pochybujem, že ti tečú slzy po tvári, alebo ťa to aspoň trochu trápi. Ten môj odchod.
Každý by si myslel, že človek má aspoň nejaké city. No ty aj keby si ich mal, patrili by len tebe, tebe a tebe.
Tvoje city, by boli o tebe a o tom ako myslíš len na seba. Som rada, že po tých rokoch, som zistila aká je pravda. Je pravdivá, to áno. No, nevieš si predstaviť ako ukrutne bolí.
Trhalo mi srdce, keď som ťa musela opustiť. To sa stáva, i keď ty to necítiš. Ukázal si mi svet, taký aký som ho mohla vidieť len s tebou, no schoval si predo mnou realitu a ja som sa stratila v tom krásnom svete.
Keď som sa po tých rokoch našla, všetko bolo akési iné. Zlé a smutné. Chcela som sa vrátiť späť, no nedalo sa. Nechal si ma tam, samú a opustenú.
Bez teba som zostala znova stratená, nie len v tom krásnom svete, našom svete, ktorý si mi ty ukázal, no aj v tej krutej realite. V tom zlom svete.
Nehnevaj sa, no musela som sa opäť nájsť a pochopiť pravdu i samú seba.
Už chápem, prečo si to urobil.
Z lásky.
Z lásky, takej akej by som to urobila ja.
Nečuduj sa tomu papieru, že prečo je taký pofŕkaný.
To moje slzy.
Stekajú mi po tvári, z toho, že spomínam na tie krásne chvíle spojené s tebou.
Dúfam, že nájdeš to svoje miesto, presne tak ako ja pravdu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár