Mám rada toto miesto.
Chodievam sem už roky.
Nič sa nezmenilo.
Len tu posedávam a čítam knihy, no niekedy pozorujem ľudí.
Samý stres.
Všade sa len náhlia.
Rýchlo vypijú kávu, oblejú sa ňou, hneď to zaplatia a odídu.
Takto to ide celý deň a stáva to už aj pre mňa nezaujímavým, až keď o pol piatej, ako zvyčajne, príde postarší pán.
Vlasy mu začínajú šedivieť, no pod tým klobúkom, poznačeným rokmi, ich starostlivo ukrýva.
Cez jeseň nosí dlhý kabát, koženú aktovku a stareckú palicu.
Zrejme ju už nemá len tak na parádu.
No, to čo ma na ňom vždy upúta je, že vždy keď príde, vždy sa správa inak.
Neviem ako je to možné, sama seba sa pýtam, no vždy sa tvári akoby bol niekto iný.
Akoby už prežil mnoho životov, ktoré si pamätá, a len si vždy vyberie jeden z nich.
Je to pre ma zvláštne, že vždy číta inú knihu a vždy si vyberie niečo iné; napitie, či na jedenie.
Možno si to len domýšľam aby som si spestrila, svoj nudný život ale čo, keď je to pravda ?
Netuším, nik iný si ho totiž nevšíma.
Každý sa len niekam náhli a náhli, dopije kávu, obleje sa a opäť sa ponáhľa.
Taký je život, každý si ho totiž žije ináč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár