Tie staré, storočné, dávno za zenitom...
Ja viem, no proste mali niečo do seba.
Niečo čo ich robilo výnimočnými.
Ten zlý obraz a šum, to celé zohrávalo akúsi harmóniu v mojom živote.
Môžeme to nazvať aj inšpiráciou.
Alebo, len kopou šrotu.
No, pre mňa vždy znamenali niečo viac, presne tak ako ty..
Keď som ťa našiel sedieť na kraji chodníka, smutnú a sklamanú, s hlavou v dlaniach, pripomenula si mi tie filmy.. tie čiernobiele.
Aj ty si pre mňa znamenala niečo viac, aj ty si bola výnimočná.
Pre mňa.
Sedeli sme tam, snáď celé hodiny a rozprávali sa.
Smútok ťa prešiel, nahradila ho radosť.
Bolo to akoby sa zastavil čas a my sme okolo seba, nič a nikoho nevnímali.
Žiadny chlad a zimu, žiadne iné postavy,
ktoré patrili, do našich životov.
My sme si vtedy vytvorili vlastný svet, no už nie čiernobiely ale farebný.
S farbami, o ktorých sa nám ani nesnívalo.
Prešli hodiny či dni, čas plynul, ale nie pre nás.
Zastali sme v čase, zamrzli tam.
Presne tak ako tie staré filmy, uprostred deja.
Staré, no výnimočné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár