O tom, ako sa cíti človek ktorý si skutočne uvedomí čo mal až po tom čo to stratil

Zle sa vyspať.
A prebudiť sa s pocitom že človek niečo zabudol, stratil.
Niečo brané doteraz ako samozrejmosť, a zrazu je proste fuč.
Len tak z ničoho nič.
Vypiť 8 káv za deň a pripalovať jednu od druhej.
Rozmýšľať o tom čo bolo, rozmýšľať o tom čo je, rozmýšľať o tom čo bude.
Pociťovať strach niekoho iného.
Strach niekoho na kom človeku záleží.
A vtieravý pocit prázdna, bezmocnosti.
Dusivé zúfalstvo pri pohľade na to, ako jedna skurvená udalosť ničí svet ďalšiemu človeku na ktorom mi záleží.
Skľučujúci pocit, depresia, a smútok za niekým kto tu doteraz vždy bol a teraz je sám vo svete do ktorého nepatrí.
To všetko príde až po uvedomení si reality.

S istotou môžem menovať len štyroch ľudí, o ktorých môžem povedať že pri mne budú stáť aj v zlom.
Jeden je odrezaný od sveta, druhého to ťažkopádne ničí, tretí si jebe život drogami ešte intenzívnejšie ako ja a štvrtý.... aspoň že ten je psychicky v poriadku.
Tak o čom to potom kurva je?
Stojím zadretý vo falošnom svete, snažím sa pomôcť ľuďom ktorí mi za to stoja, ale ako môžem niekomu pomôcť, keď nedokážem pomôcť ani sám sebe?
A kto bude ďalší?
Čo ak prídem aj o tých zvyšných?
Uvedomujem si vážnosť skurvenej situácie.
Uvedomujem si aj to, že situácia je taká aká je, každý má vlastné karty.
Zamiešané, a rozdané tak pične že by som sa nečudoval,keby šlo do piče všetko doradu.
A čo potom?
Ostanem úplne sám?
Pozerať sa smerom dopredu je hlúposť, no nepomôžem si, tlačí ma to ako továrenský lis a ocitám sa v kruhu strachu.
Nechcem sa pozerať dozadu, nemám silu žiť prítomnosťou, a nemám odvahu pozerať sa dopredu.
A som príliš realista na to, aby som plával nad vecou.
Nejde to.


PS. Lukrécia, budeš mi chýbať.

 Blog

36 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu