....

Zažmurkala som.
Môj zrak začal pomaly zaostrovať a ja som konečne uvidela, čo ma tak náhle oslepilo. Všade naokolo sa začal zdvíhať prach sprevádzaný hlasným kvílením. Uši trhajúce zvuky utíchli až vtedy, keď vlak dorazil na nástupište.
Zavládlo ticho. Zrazu som prestala vnímať svet. Počula som len tlkot vlastného srdca, ktorý bol taký silný až som si myslela, že mi vyskočí z hrude.
Dvere parníka sa otvorili. Nikto nenastupoval, nikto nevystupoval. Nástupište bolo prázdne a ja som vedela, že čaká iba na mňa. Bola som jediná cestujúca, aj keď som nemala predom zakúpený lístok.

Nesmelo som vykročila malými hrdzavými schodíkmi nevediac, kam ma zavezie. Zachvátilo ma vzrušenie, no po chvíľke ho vystriedal stiesnený pocit. Bol taký silný, až som nemohla dýchať.

Ťažké železné dvere sa zatvorili. Nebolo už cesty späť. Vlak sa pohol a ja som sa musela poriadne pridržať, aby som nespadla. Porozhliadla som sa po kupé. Bolo také útulne, až by som nikdy nepovedala, že je srdcom tejto rachotiny. Mäkké sedačky ma lákali do svojho objatia, no ani jednej som sa neoddala. Neoddám sa ani jednej dovtedy, pokiaľ nezistím, aký ma so mnou tento parník plán. Podišla som k zahmlenému oknu a jednou rukou ho poutierala.
Vlak sa pomaly rozbiehal, vyrážal z nástupišťa. Vonku bolo zamračené, no spoza mrakov sa do sveta predierali slnečné lúče, ktoré ožarovali výklady obchodov. A zrazu som to zazrela. Vo výklade malého butiku som zazrela odraz vlaku s veľkým nadpisom na jeho boku. "Takže takto sa tento vlak volá." pomyslela som si.
Ľahkým krokom som podišla k jednému zo sedadiel, a pohodlne som sa doň usadila. Moje obavy sa konečne rozplynuli. Stiesnený pocit sa ako mávnutím čarovného prútika zmenil na intenzívnu radosť. Už som sa nebála. Konečne som vedela, kde tento vlak smeruje.

Zrazu som začula tiché pípnutie a z reproduktorov sa ozval hlas. "Vítame Vás vo vlaku Láska. Pohodlne sa usaďte, bude to veľmi dlhá cesta." hlas sa na chvíľu odmlčal.

"Nasledujúca zastávka - Navždy spolu."

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu