„Prosím, ozvi sa čo najskôr. Je to súrne, Sue.“
Vypla som hovor a rozhliadla sa naokolo. Bolo 7:30 ráno a teplota dosahovala sotva desať stupňov. Cez tenké pyžamo sa mi do pokožky zabodával zimný vietor, ktorý ma mrazil na celom tele. Slnko už svietilo na oblohe no nebolo dostatočne silné, aby ma zohrialo.
Zrazu mi v ruke zavybroval mobil.
„Tom?“ zdvihla som.
„Čo sa stalo? Si v poriadku?“ V Tomovom hlase som cítila obavy. Striaslo ma.
„Nič mi nie je,“ odmlčala som sa, „Len...“
Na druhej strane sa ozval dlhý povzdych. „Už zase sa to stalo?“
„Uhm.“
„Kde si?“
Poobzerala som sa po zasneženej krajine. „Tuším na Golden Gate bridge.“
„To som si mhol myslieť. Vydrž, o desať minút som tam.“
Ozvalo sa tiché cvaknutie a zrazu bolo ticho. Zložil.
Onedlho už na krajnici stál červený peugeot. Celá roztrasená som nastúpila do auta a zabuchla dvere. Chodidlá, na ktorých som mala len papuče, som mala celé premrznuté.
„To nemyslíš vážne! V pyžame?“ Tom sa na mňa začudovane pozeral a ja som sa kyslo uškrnula. „Tu máš, prikry sa.“
Načiahol ruku na zadné sedadlo a podal mi huňatú deku. Vzala som si ju a poriadne sa do nej zababušila. „Ď-ď-ďakujem.“
Konečne sme boli doma a ja som sa mohla spokojne zvaliť do teplého kresla v obývačke. Tom mi uvaril teplý ovocný čaj s príchuťou lesnej zmesi a usadil sa vedľa mňa.
„Opatrne, ešte je horúci.“ Starostlivo mi ho pofúkal a opatrne mi ho vložil do rúk, aby sa nerozlial. Obe ruky som si pritisla na šálku. Zrazu sa mi po pokožke rozlialo teplo, ktoré pomaly prechádzalo až do svalov a kostí. Konečne som si začala cítiť končeky prstov.
„Už je to štvrtýkrát! Štvrtýkrát za dva mesiace. Čo to má, dopekla...?!“ Položila som čaj na stôl a chytila Toma za ruku.
„Ja neviem. Kiež by som, ale nemám ani najmenšie potuchy.“
„Asi by si mala zájsť za psychológom. Možno by ti dokázal pomôcť.“ Navrhol.
„Som len námesačná, nie šialená.“ Odmietla som jeho návrh.
„Pozri, ľúbim ťa. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Len tak sa uprostred noci vytratíš z domu a zobudíš sa na celkom inom mieste. Toto nie je obyčajná námesačnosť!“
Pretože som nevedela čo na to povedať, mlčala som. Tom sa zrazu strhol. Vyhrnul si rukáv čierneho saka a vystrúhal grimasu.
„Už by som mal ísť, meškám do práce. Zvládneš to tu?“
„Zvládnem to, neboj sa.“ Čo najpresvedčivejšie som sa usmiala a vyprevadila ho k dverám.
Z vonku sa ozvalo buchnutie dverí a následne naštartovanie auta. Na perách som ešte cítila teplo z Tomovho bozku, no žalúdok som mala ako na vode. Ruky sa mi jemne chveli.
Vrátila som sa späť do obývačky, vzala čaj a prešla s ním do spálne.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
marleymt
8. 9.sept. 2013 22:31
vyzerá celkom na zaujímavú zápletku, to bude pokračovať?
Napíš svoj komentár