Na druhý deň sa človek chce aspoň trošku vyžalovať, možno ešte ten večer. Keďže však nemám v povahe bežne hádzať na ľudí svoje problémy, vyžívať sa v "depkovaní" a voľkať si vo vlastnej depresii, podám to normálnym spôsobom a zakončím to niečím ako "a zas som sa prosto do tej knižnice nedostala a to ma štve". Teraz to príde. Okrídlená veta "mať tak tvoje problémy".
Mám chuť vrieskať, no vrodený takt a diplomacia (vďaka mami) mi v tom zabránia. Ak nie som príliš vytočená, väčšinou sa zvládnem usmiať a prehltnem vetu "za to ty si za svoje problémy môžeš sám/sama". Alebo sa otočím a kráčam preč.
Vždy som vedela počúvať a robím to dodnes. Ľudia s miernym odstupom vedia často dobre poradiť. Alebo sa aspoň vždy hodí niekto, kto je ochotný počúvať. Často sa mi ľudia zverujú, lebo zbytočne netáram o ich problémoch do vetra (ani do cudzích uších). Nezverujú sa mi len najbližší, ale menej známi ľudia. Mnohokrát sa mi však stalo, že keď som sa chcela vyrozprávať ja, dostala som ako odmenu tú nenávidenú vetu, prípadne niečo na spôsob "dievča, veď ty máš všetko".
Áno, možno mám všetko po čom Vy túžite. Dobrých priateľov, milujúcu mamu, rovnako milujúcu rodinu, vždy nastavené rameno, keď ma život tlačí do kolien. Sestry, ktorým obetujem čas, o ktoré sa bojím, keď sa im niečo stane, sestry, ktoré ma ľúbia každá svojím spôsobom. Dobré výsledky v škole, trochu talentu k tomu, pár dobrých vlastností, zlé možno až tak nevidno. Obľúbená v kolektívoch, s nadaním na konverzáciu i mlčanie. Množstvo nádherných spomienok. Muža, ktorého milujem a ktorý miluje mňa.
To všetko mám. Ale to všetko som si zaslúžila. Prešla som si problémovými obdobiami ako každý iný, mala som problémy ako každý dospievajúci jedinec. Hádky s rodičmi, so súrodencami, ohováranie zo strany spolužiakov, blbý pocit, keď som na táborovej diskotéke sedela ešte s pár dievčatami na kreslách lebo nás si nikto nevybral. Pocit, že nie som na nič dobrá, nula v kreslení, spievajúca obstojne (ale načo mi to bude?), oproti niektorým spolužiačkam nemehlo na tancovanie...
Tie dni, kedy som si pripadala nikým nemilovaná.
Opäť si niekto povie "tá má ale problémy". Blbosť. Veci, ktoré trápili jednu dušu naozaj, si to dievča "ktoré má všetko" často necháva pre seba alebo ich zveruje len najbližším. A tak sa vytvoril obraz bezproblémového, veľkou časťou ľudí obľúbeného dievčaťa, pre ktoré je svet gombička. Z výšky 175cm veselo pozerá na svet a svojím humorom a často ironickými poznámkami, či vlastnými víťazstvami ničí svet druhým. Lebo je niekedy lepšia. Vyzerá šťastnejšie. Často sa usmieva. No a?
V puberte som mala svoje depkovské obdobie. Prešlo pomerne rýchlo a dnes som za to vďačná. Potom sa nadýchla k optimizmu a pri ňom ostávam doteraz napriek mnohým nepríjemnostiam v živote. Po smrti otca, najlepšieho muža, akého som kedy poznala (hoci môj budúci manžel sa pomaly driape k nemu) zlé jazyky tvrdili a hrali to na nechápavosť - "ako to, že si sa z toho tak rýchlo dostala? ja by som to nezvládol/nezvládla".
Bolo to až primitívne jednoduché. Doma boli ďalšie tri ženy, dievčatá, ktoré na tom boli rovnako ako ja, možno horšie. Žena, ktorá prišla o manžela a ostali jej na krku tri (hoci jedno dospelé) deti. Žena zvyknutá o všetky starosti i radosti deliť sa so svojou polovičkou. A zrazu jej polovica chýbala a ona sa utiekala k momentálnemu jedinému životnému bodu - postarať sa o svoje deti. Tak ako každá matka, ako levica chrániaca svoje mladé. Nebol čas na depky, nebol čas na dlhý smútok. Realita sa na nás vrhla ako zúrivý pes. Škola pokračovala, práca pokračovala (vďaka všetkým za ústupky z toho obdobia), účty bolo treba platiť.
Potom tu bola dcéra. V najzraniteľnejšom veku. Štrnásť rokov, keď dievča hádam najviac potrebuje otca, akýsi protipól k jej postupnému dospievaniu. A potom tu bolo dieťa, šesťročné slniečko, ktorého životnú púť dosiaľ skalila len alergia. Trochu krutý pád do reality života.
Pri tomto naozaj nebol čas na dlhé rozjímanie o vlastnom pošahanom osude. Človek sa rýchlo oprel o niekoľko ponúknutých ramien a štveral sa späť na nohy. Nemalo zmysel utápať sa v slzách (na to sme mali noci). Smútok sme odložili do temnoty nočných hodín a cez deň sa učili ako žiť, keď vám chýba noha. S úsmevom.
Teraz prichádza ďalší argument ľudí, ktorí nechcú pripustiť, že aj oni by mohli byť šťastní keby chceli a nemôže za to všetko len okolie. "Ty sa máš, ty máš okolo seba priateľov." Áno, mám. Zaslúžila som si ich svojim prístupom. Tolerancia, ochota počúvať, pochopenie, ochota urobiť niečo pre vzťah, trochu diplomacie a taktu, určitý nadhľad a schopnosť odpúšťat. Nezľaknúť sa ťažkých životných situácií...potom to ide.
Takže krátke zhodnotenie - váš život je najmä vašim dielom. Trochu opitimizmu nikdy nikomu neuškodilo a večné sťažovanie sa na veci a ničnerobenie s vlastnými problémami vám nepomôže. Riešte si svoj život sami a potom vám aj ostatní pomôžu. A napokon už nebudete musieť ostatným závidieť "že majú všetko" a veta "mať tvoje problémy" sa stratí z vášho slovníka.
Úvaha
Komentuj
12 komentov k blogu
1
endre-silentname
3. 6.júna 2008 13:18
Dospelí si myslia, že ich problémy sú väčšie, lenže každé problémy sú problémy a oni ich vtedy tiež tak prežívali ako my teraz... všetky problémy sú rovnaké. Možno iné, ale vždy ich bereme rovnako. V tom čase určite.
4
wow... to je úžasné... och... dobre mi to padlo..pred dvoma dňami umrela moja babka(z maminej strany nemame nikoho toto bola z otcovej) po mame podla mna najlepsia zena aku poznam...bolo to uplne necakane bola zdrava prosto... ...dostalo ma to...ale v skole vety" hen na ňu šak ani neplače" teda ked na to prišlo, určite som neprišla do školy a nezačala to roztrubovať... a dalsia ze na mojom mieste by ani do skoly nechodila a podobne rečičky... ale ja si tiez nechávam slzy na inokedy, bo musím podporiť otca, ktorý asi zasa siahne po alkohole a deda, ktorý na tom vyzerá tiež tak a ktorý sa bez babky moc nezaobíde, a tých musím podporiť a pomôcť im, veď viem že babke je teraz lepšie... tam kdesi.. a plakala som napríklad včera som sa sprchovala a zrazu to na mňa prišlo... prosto..vjem presne čo si asi cítila i keď otec je trochu bližšie no...
a ja túžim byť optimistická, veľa ľudí zo mňa, maximálneho pesimistu bez štipky sebavedomia, urobiť optimistku... a zmeniť moju náladovosť... ale nejde to..kiež by som našla liek...
ale bolo to naozaj poučné čítanie a mnoho si z tohto blogu vezmem...
ako to je na jutube? "thanks for posting!"
a prepáč za dlhý komentár..ale ja sa vždy tak rozpíšem...hm
pa
a ja túžim byť optimistická, veľa ľudí zo mňa, maximálneho pesimistu bez štipky sebavedomia, urobiť optimistku... a zmeniť moju náladovosť... ale nejde to..kiež by som našla liek...
ale bolo to naozaj poučné čítanie a mnoho si z tohto blogu vezmem...
ako to je na jutube? "thanks for posting!"
a prepáč za dlhý komentár..ale ja sa vždy tak rozpíšem...hm
pa
5
fakt super blog pre mňa osobne to prinieslo niečo ako nádej, len sa to ťažko opisuje..skrátka mala som dnes vcelku zlý deň, ale neriešila som to. Vždy sa nájde niečo, čo stojí aspoň za jeden úsmev..a krásne si opísala aj veci o bojoch v našich životoch..veľmi pekne a dobre napísané..máš talent
6
super ...hoci je to dosť dlhé bez problémov som to dočítala do konca....páči sa mi ako píšeš
9
cloveku, ktory by mi povedal "mat tak tvoje problemy" po tom, co som sa mu postazovala, by som asi vrazila pastou do nosa..
inak velmi pekny, pravidvy blog
a velmi ma mrzi to s tym tvojim otcom.
vidime sa na svadbe(A) mozno(A)
inak velmi pekny, pravidvy blog
a velmi ma mrzi to s tym tvojim otcom.
vidime sa na svadbe(A) mozno(A)
11
Tiež patrím medzi ľudí ktorí ochotne vypočujú problémy a starosti druhých, ale našťastie len jediný človek reaguje niečím ako "mať tak tvoje problémy" a aj toho neriešim (posledný pokus "riešiť ho" dopadol tak, že som išla spať totálne naštvaná...)
S tou smrťou... kamarátke asi pred troma týždňami zomrela mama, ostala len s otcom a bratom, keď som bola na pohrebe... naozaj, taký smútok som ešte nevidela a kamarátke ostala na pleciach starostlivosť o domácnosť... To ako to zvláda - obdivujem ju za to a vôbec si nedokážem predstaviť že by som bola v jej situácií...
P.S.: Ten pocit že nie som na nič dobrá mávam ešte aj dnes, ale na jeho zahnanie stačí nejaký úspech v škole, prípadne keď mi priatelia dajú najavo že sú priatelia a že to myslia úprimne (ak bola táto moja myšlienka nepochopiteľne napísaná, tak sa ospravedlňujem, ale poslednú dobu nie som schopná poriadne myslieť a už vôbec nie vyjadrovať svoje pocity a myšlienky tak ako by som chcela )
P.P.S.: Ten "deň blbec" opísaný na začiatku - ono sú to úplné drobnosti nad ktorými by sa človek nemal ani pozastavovať, ale keď ich je priveľa naraz tak to naozaj dokáže kvalitne pokaziť náladu... (vlastná skúsenosť, chodila som v takom stave asi dva týždne a už som myslela že nado mnou visí nejaká kliatba ktorá ma chce pripraviť o duševné zdravie... )
S tou smrťou... kamarátke asi pred troma týždňami zomrela mama, ostala len s otcom a bratom, keď som bola na pohrebe... naozaj, taký smútok som ešte nevidela a kamarátke ostala na pleciach starostlivosť o domácnosť... To ako to zvláda - obdivujem ju za to a vôbec si nedokážem predstaviť že by som bola v jej situácií...
P.S.: Ten pocit že nie som na nič dobrá mávam ešte aj dnes, ale na jeho zahnanie stačí nejaký úspech v škole, prípadne keď mi priatelia dajú najavo že sú priatelia a že to myslia úprimne (ak bola táto moja myšlienka nepochopiteľne napísaná, tak sa ospravedlňujem, ale poslednú dobu nie som schopná poriadne myslieť a už vôbec nie vyjadrovať svoje pocity a myšlienky tak ako by som chcela )
P.P.S.: Ten "deň blbec" opísaný na začiatku - ono sú to úplné drobnosti nad ktorými by sa človek nemal ani pozastavovať, ale keď ich je priveľa naraz tak to naozaj dokáže kvalitne pokaziť náladu... (vlastná skúsenosť, chodila som v takom stave asi dva týždne a už som myslela že nado mnou visí nejaká kliatba ktorá ma chce pripraviť o duševné zdravie... )
12
Ja viem ze opat neskoro reagujem - neriesit, z toho sa stava pravidelnost a poznavacie znamenie
Po docitani blogu ma napadlo jedine WAU je to trapne a o nicom ale prosto nic vystiznejsie ma nenapadlo. Pravdivy blog od prvej vety az po poslednu a ja by som to dal ako povinne citanie hocikde...
Ludi aki tu boli spomenuti (a mnohi dalsi) si zasluzia obdiv. Ludia co sa postavia na nohy a nelutuju sa.
Osobne si myslim, ze vacsina ludi ma zivot viac menej presne taki aki chcu len si to vobec ale vobec neuvedomuju a necenia si co maju a sklazaju do istej sebalustosi a zavisti (ale to si uz spomenula takze to prepisovat nebudem) a pritom sa staci na svoj zivot pozret len z ineho uhla a hned to naberie inu farbu, zo sivej na ruzovkastu. Ludia zamyslite sa nad tym (blogom) a zivot bude hned krajsi.
No snad som sa vyjadril jasne
A na zaver este raz snimam pomyselny klobuk z hlavy a klaniam sa, lebo nic ine si tento blog (a a utorka) nezasluzi.
Po docitani blogu ma napadlo jedine WAU je to trapne a o nicom ale prosto nic vystiznejsie ma nenapadlo. Pravdivy blog od prvej vety az po poslednu a ja by som to dal ako povinne citanie hocikde...
Ludi aki tu boli spomenuti (a mnohi dalsi) si zasluzia obdiv. Ludia co sa postavia na nohy a nelutuju sa.
Osobne si myslim, ze vacsina ludi ma zivot viac menej presne taki aki chcu len si to vobec ale vobec neuvedomuju a necenia si co maju a sklazaju do istej sebalustosi a zavisti (ale to si uz spomenula takze to prepisovat nebudem) a pritom sa staci na svoj zivot pozret len z ineho uhla a hned to naberie inu farbu, zo sivej na ruzovkastu. Ludia zamyslite sa nad tym (blogom) a zivot bude hned krajsi.
No snad som sa vyjadril jasne
A na zaver este raz snimam pomyselny klobuk z hlavy a klaniam sa, lebo nic ine si tento blog (a a utorka) nezasluzi.
Napíš svoj komentár