Po jej hodvábnej bielej koži stekajú kvapky dažďa, obnažujú každý kúsok mladého tela a hladkajú jemné drobné pehy na jej tvári. Oči má modré ako večerná obloha v ktorej pomaly starne dnešok, sú hlbšie ako západ slnca a veštia z dažďa i večernej vône jari. Veštia kde sa dnes podejú dva páry nôh, vôňu spiacej trávy, hlučné mlčanie v ktorom zaniká okolitý svet a nachvíľku sa stáva z mechu vietor v oblohe a z oblohy vankúš tieňov. Jej zlato-rysavé vlasy vždy jemne zvlnené dnes objímajú líca, ramená i ďalej, priľahlé sú k telu, zvlhnuté dažďom a milované vánkom trochu chladia.
Nie je boha, ani žiadnej inej moci čo dokázala by vziať tej holubičke krídla. Nie je sily na zemi ktorá vládla by nad chladivou kvapkou dažďa rozdúchavajúcou plameň v srdci, nie je veru takej ktorá by prsty planúce túžbou a horiacu dušu uhasila. Niet v svete ničoho mocnejšieho ako táto chvíľa.
Kto hľadá v takej chvíli spasenie a chcel by utiecť, iba zatracuje svoj čas, mrhá svojou dušou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár