"Hiúúúúúúpsss." Povedal som to ešte tým takým tónom ala Paviel Rochňák. Ach, tak na prepadnutie pod zem, fakt jak teplý syseľ som sa cítil. DO PICI MATERINEJ! To sa môže stať fakt len mne,..
...ale chce to klídek v túto trápnu situáciu - nejako to uhrať nech nie som v jej očiach najväčší šupák. Mám to zahovoriť a tváriť sa že sa nič nestalo? Alebo sa jej smiať? Alebo sa smiať radšej sebe? Trhá mi kútiky jak Danovi Danglovi v partičke.
"Tak to si teda trafil! " Pozasmiala sa nahlas na celú čajovňu a bola v kŕčoch až do kolien.
Sám som nevedel či je to dobré, alebo nie. Po pravde, mohlo to dopadnúť sto-krát horšie, mohla mi to vrátiť flusancom medzi oči. Obaja sme sa teda otriasli a načali sme v debatu. Rozoberali sme školu, rodinu, kamarátov aj nepriateľov, a samozrejme aj význam slova láska. Nervozita z mojej strany po čase tiež upadla, bol som z pekného večera potešený a to sa ešte ani z ďaleka nekončí (si myslím).
Došlo k plateniu, šiel som teda k baru. Naivne mi Klaudia podávala jej drobásky, aby som za ňu pri bare zacáloval. Mne to bolo trápne brať od dievčaťa, kde to sme? Nechal som peniaze na stole a Klaudia trošku nadurdená sa pomalinky obliekala. Došiel som teda k pultu, no čo by sa mne nestalo? Čašník pýta odomňa 5€ a ja mám len 3€! Krista, kebyže platím tie žuvačky tak by som si to všimol. To snáď nemôže byť pravda.
Počkať.... Klaudia nechala svoju mincu (dve eurá, to je náhoda ) ležať na stole a z čajovne už vyšla. SLÁVA! Rýchlo som teda zutekal k stolu a doniesol peniažček k čašníkovi. Hrdý na seba že som to vyčekoval skvele som ovinul šál okolo krku a vyšiel z čajovne, cítil som sa ako Chuck Norris.
Krok po kroku sme sa prechádzali 5minút od čajovne v parku a čo si Klaudia musela všimnúť? Chýbajú jej dve eurá - presne tie, ktoré mi núkala a chcela sa vrátiť po ne dúfajúc, že čašník bude milosrdečný (teda ak si ich zobral on).
"Poď, rýchlo! Vráťme sa po ne do čajovne. Sú to len dve eurá, ale je to 60Sk! Pre mňa to je stále celkom dosť." Vraví Klaudia dupkajúc okolo mňa. Viem kde skončili jej eurá, tak naivne vravím:
"Kajuška, kašli na to. Už tam nebudú, veď vieš aký sú ľudia chamtivý." A chytil som ju za ruku. ÁNO,za ruku, chápete?!
"No dobre, zrejme máš pravdu. Bola by to márna snaha." A ruku mi jemne stisla, bol to zvláštny pocit. Totižto som to nečakal ani v najmenšom, ja by som si dal za to facku.
Pokračovali sme ďalej ruka v ruke smerom od čajovne, tichučká prechádzka kde boli počuť len naše slová. Romantika, však? Ešte že mám prázdnu peňaženku, bohvie, ako by to inak dopadlo. S takýmto pokračovaním som spokojný!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
acheraya
11. 1.januára 2011 20:41
Riadne teda ...
3
"Paviel Rochňák" bože, chalan neviem či tento príbeh od niekade kopíruješ alebo vymýšľaš z vlastnej hlavy ale si najlepší Pútavý príbeh, nie ako ostatné "trapošiny" Teším sa na ďaľšie pokračovanie
Napíš svoj komentár