Ráno. Leží a spí.
Leží a spí pod modrou perinou,
slnečný jas mu prekáža,
nemilosrdne ho trhá zo snov.
A budí ho hlasitý,
prenikavý spev vtáčí,
čo ako budík zvoní.
Zmôže sa len na:
„Preboha už stačí!“
Nevládny vstáva.
Zase ľavou nohou.
Oči zlepené, líca červené.
Po záchode, do kúpeľne,
po zuboch snáď budú
už aj ony ovlažené.
Káva, minerál a vitamín,
z úst mu duje tmavý dym,
vtedy jedna malá cigareta
podobá sa na komín.
Bezvýznamné dopoludnie.
Vzdialene i zblízka,
pripomína popoludnie.
Hodiny plné a pritom úplne prázdne.
Stratili to, čo mali. Sú len stereotypom.
V práci tak myslí len na jedno – na odchod,
Keď sa zaraz stane iným typom,
mestským – nočným vtákom bez hraníc.
Kde zastávkami bude len zopár z metro staníc.
NOC. Magická a tmavá, sýta ako mlha.
No krátka nato, aká ma byť dlhá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
soraya
13. 10.októbra 2010 12:38
pekne
Napíš svoj komentár