<><><><><> ><><>< <><><><><>
Konečne som nemal len z ruky do úst. Robil som poskoka, či ako to nazvať, jednej mafiánskej bande. Po mesiacoch som spoznal chlapa, z ktorého sa vykľul starý kamoš, bol mi ako brat. Reči na seba nenechali dlho čakať a dohodil mi lepší kšeft. Prebierka neopracovaných afrických diamantov za jeden a pol milióna amerického dolára. Nebol som už bažant, ale na to, ako krátko som robil tento job, bolo príliš riskantné viesť podobnú akciu. Nesmel som ju preto posrať, veril mi.
Predtým som sa živil ako menšina šimkookých. Väčšina varila rezance a ja som zas učil bojové umenie. Nebolo to zlé, mal som to rád. Povedzme len, že finančne to bolo dosť stratové. Ani neviem, ako som raz v noci ožratý zmlátil veľkú gorilu. Ráno som si nato spomenul a po ostatné dni som chodil po kanáloch, čo som sa tak bál, že ma zmangľujú ako žito, či v tom horšom prípade zabijú. Skoro. Prišli ku mne domov, ale nezabili. Práve naopak. Spýtali sa ma či nechcem pre nich pracovať. Bol som ako obarený a absolútne som nerozmýšľal o nepremyslenom kroku.
Bol som oproti tým ostatným hovädám len mladšia verzia učiteľa Karete kida. Zopár mesiacov mi preto trvalo vytvorenie akejsi pomyselnej autority. Len z filmov mi boli známe luxusné byty, fára, bary a baby. Teraz som ich mal všetky. Život ako v raji. Mesiace ubiehali ako voda a peniažky padali ako zo stromu. Bol som hrdý nato, čo som vymyslel. Zabudol som na všetko, čo bolo a prerušil som kontakty. Inak by všetci tí pokrytci, čo si zo mňa robili fóry, stáli v rade po almužnu. Mal som ich na háku, i keď som mal sto chutí ukázať sa, aby sa im tie krivé oči vyočili. Ale bez toho, to nakoniec bolo aj tak lepšie.
Dni sa míňali. A tí hore sa zhodli, že sa predsa len na akciu hodím najlepšie. Renomé som si za ten krátky čas vybudoval statočne.
Na prvý pohľad nič zložité. Loď niekde v Indickom oceáne, diamanty a prachy v kufríkoch. Správne načasovať akože výmenu a vrátiť sa domov s kufrom diamantov a miliónom a pol dolárov. Ozaj nič zložité. Len tie svine arabské, čo to mali pod palcom ma mali prečítaného skôr, než ja ich. Kurva, povedal som si keď si moslimské huby brali moje prachy. Odfajčili mi chlapov a mňa nechali napospas domácim. Boli si istí, že sa mi to od nich viacej odráta.
Už to vedeli. Tvárili sa akoby nič. Snažil som sa situáciu vysvetliť, i keď bolo jasné, že nie je čo. Brat povedal, že sa to niekedy stáva. Počíta sa preto s istou stratou, nemám si vraj lámať hlavu. Zarobím im ešte oveľa viac. Aj tak som nebol vo svojej koži, veď kto by bol, keď pojebe mafiánsku akciu. Ale nič sa nedialo. Pravidelná mesačná renta síce na účet neprišla, ale vlastne niet sa čomu čudovať.
Po dvoch týždňoch si ma zavolali na pokec, pripravený čeliť smrti, som sa radšej večer pred spánkom pomodlil. Noc bola hrozná, snáď ešte dlhšia, než tá, veď viete predošlá. Došiel som tam, ponúkli ma japončíckym saké a rozbalili. Obarili ma po druhý raz. Zajtra ma čaká akcia, zaprisahal som vlastnú matku, že sa nič nestane. Sadol som do auta a šiel, šiel, šiel. Bolo to ďaleko. V istom ryžovom poli. V tom sme my iní, nestretávame sa s partnermi hocikde. Vždy to má tajomný ráz.
Po kľukatých poľných cestičkách, bahnitých močariskách a šiestich hodinách som dorazil na miesto. Spojka ma mala kontaktovať okolo 8 večer. Mal som hodinu a pol k dobru, jazdil som rýchlo, aby som si prevetral hlavu. Bol som roztržitý, telo sa mi triaslo ani cigarety som si nedokázal zapáliť. Tri mi vypadli z ruky. Konečne. Zazvonil mobil, prišla ememeska. V strede tmavého políčka stál chlap. Pobral som sa za ním.
Stmievalo sa a mesačný svit sa odrážal na mokrinách ryže. Prekračoval som ich rad radom až som sa dostal na miesto. Obzrel som sa zo strany na stranu, no chlapa som nevidel. Zazvonil mobil. Ozvalo sa v ňom len: „Goodbye...“ a strašná rana. Cítil som, že vyšla z kufríka. Ten strieborný zmrd mi odtrhol ruky, nohy a hlavu. Celý som sa roztrieštil na ryžové pole.
Volám sa Čchin a toto je môj koniec
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fakecocacolazero
9. 10.októbra 2010 16:18
Perfektné
Napíš svoj komentár