Prísambohu STOKA (special pre Nitrančanov, no aj pre tých, čo sem náhodou zablúdia)

Čo som dneska zažila? Ako inak neskutočnú jazdu s divokými spolucestujúcimi. R1 je ozaj vážny prúser (opičím sa po jednom billboarde >> na adresu nemenovaného exministra dopravy). Som zvedavá dokedy ešte mieni trvať cesta z Bystrice do Nitry 2 a pol hodiny. A to nerátam 15-minútové nitrianske zdržania na pri****ných semaforoch.

Nuž ale k veci. Ako tak prechádzame od Beladíc smerom do Nitry, čítam komunálne ladené lobistické drísty. Badať ich všade, na billboardoch, plagátoch aj na tých svietiacich veciach, (čo sú z nich postavené boky autobusových zastávok). „Krok vpred“, „Lepšia voľba pre Nitru“ či „Za krajšie mesto“...

To posledné ma dostalo najviac, keď som vystúpila z Turancaru a ovalil ma hovnový puch. Ej vravím si a sme doma! Že som sa vrátila o rok späť mi napadlo až po chvíli. V domnienke, že mi šibe a hovno si iba namýšľam, som si skontrolovala boty či tam ozajstné predsa len nebude prilepené. Ale nebolo. A ja som si smradľavé prostredie nenamýšľala. (Totižto minule v nákupnom centre som cítila hovno, tak už som bola v tom, že som dajaká fekalistka, alebo čo...)

Ale ako tak idem ulicou, meter po metri. Po stých a dvojstých, hovno stále cítiť. A tak premýšľam... Rozpamätala som sa na minulý rok. S kamarátmi sme práve prišli do prváku a večer sme si chceli vychutnať prechádzku vraj krásnym nitrianskym mestom. No neviem, neviem, akosi sa nám videlo onakšie. Oproti BB sa nám zdalo škaredé, bludiskové a nadovšetko semaforovo ehm... Bolo to presne v nedeľu a ani len krepá sockárska vinárnička nebola otvorená. (tento fakt nás dostal najviac)

Nuž ale ako sme tak prechádzali ulicami, zákutiami, ohŕňali sme nosiskami. Rybací smrad z rieky, splaškový smrad z rieky. Hovnový smrad. Smog (ale ten tolerujem). Všade smrad. No pri rieke bol ozaj najväčší. Šli sme do Billy, v čerstvo otvorených Mlynov, kúpiť gazdovskej maliny. Ej veru aspoň tá šmakovala.

Na druhý deň bol von ešte väčší smrad. Nemám síce bohvieakú pamäť, ale na ten deň si spomínam, akoby bol včera. Pálilo slnko a ľudia sa potili. K tým známym pachom sa pridal ďalší, asi z toho umrela tá kačica... Ty vole, normálne som aj dávnu záhadu vyriešila.

Šli sme po uvítacom dni v škole, teda na obed. Kúpili sme si pizzu za ojro (v tom kebab shope oproti Mlynom) a usadili sa na brehu rieky (Nitran vám povie, že si sadol pri rieka a začali dusiť. Pozeráme ako tak zvláštne bubloce voda, akoby bola chemická a pritom dumáme nad vodnou faunou. Ako tam preboha môžu žiť tie ryby? Horšie, ako môže tie ryby voľakto jesť? (oproti ich totiž chytal dáky ujo), keď zbadáme kŕdeľ divých kačíc. Asi zo desať si pekne pláve za sebou. Idú v tesnom závese. Len po chvíli sa za nimi zjaví jedna opačne. Nohy jej surovo trčia do vzduchu. (Chudina sa otrávila, tak sa preto utopila). Tuším nás v tom momente prešla chuť do jedla.

A tak som si poobede vykračovala od stanice na Boženu (internát Nitra alias FF – ul. Slančíkovej1) a spomínala. Všetko je rovnaké. Stále sa mi Nitra nepáči a stále to tu smrdí. A v tom mi prišli znovu na um komunálni kandidáti. Ani na jednom lobbe som nevidela prinajmenšiu iniciatívu na odstránenie nitrianskeho smradu. Ništ, ništ, nič! Stoka Nitra? Veru hej. Teda nanešťastie je to pravda.

Myslím, že som sa chtiac nechtiac nakazalila knihou, čo som práve dočítala. Parfum – príbeh vraha. Skôr ho poznáte v Burtonovom filmovom prevedení. Jedná sa o veľmi prepracované pachové dielo.

A tak tiež ma opantali pachy veľkomesta (pardon Nitry), že som vám ich musela zdeliť.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu