zviera môže vyzerať, ale starká ju nikdy nepúšťala do lesa samú a už vôbec nie keď sa zotmelo. Hoci bol jej otec neskutočne skúsený muž, tu žil od malička a les poznal lepšie ako svoju dlaň. Stará pani ho neustále upozorňovala, predsa len to bol jej syn, že je nebezpečné potulovať sa v noci v lese, ktorý je záhadnejší a temnejší ako tá najtemnejšia ľudská myseľ. Naopak to čo sa stalo s jej matkou doteraz nevedela. Stará mama o nej nerozprávala rada, vždy povedala len toľko, že keby mala ona takú dcéru tak by sa prepadla od hanby pod čiernu zem. A potom už len lamentovala ako sa mohol jej syn zapliesť s takou bláznivou ženou. Nikdy nechápala prečo jej mamu nazýva bláznivou a ani zďaleka nemala tušenie či ešte žije. Neustále nad tým premýšľala tak ako aj raz keď sedela pár metrov od domu pri kamennej studni.
Možno, maminka umrela ešte skôr ako ocko. Ale čo ak ma nechcela a opustila ma.
To bola jedna z najväčších dilem, ktoré ju trápili. Bohužiaľ, stará mama nechápala ako to Faith veľmi chcela vedieť.
„Faith, srdiečko, kdesi?“ Zakričala na ňu stará mama.
„Už idem!“ Surovo sebou trhla, postavila sa a do oboch rúk zobrala dva vedrá plné vody.
Aj keď bola jej starká milujúca žena, nemala rada keď nemala vnučku dlho na očiach, ona bola totiž to posledné čo jej zostalo.
„A čo horí keď potrebuješ tak rýchlo toľko vody?“ Podpichla ju.
„Nie, ale vieš ako sa o teba bojím a les je až príliš nebezpečný.“ Vzdychla si starká.
„To predsa viem, vtĺkaš mi to do hlavy od malička a nikdy sa mi nezdal hrôzostrašný.“ Slovo hrôzostrašný zdôraznila buchnutým vedier o drevenú podlahu.
„Stále dookola mi opakuješ to isté, ale nikdy mi nepovieš nič bližšie, nepovieš mi čo sa to v tom lese ukrýva a ani čo vlastne zabilo ocka.“ Sadla si za stôl oproti starkej a položila si hlavu na zložené ruky na stole.
Stará mama ju pohladkala po dlhých hnedých vlasoch zapletených vo vrkočoch a medovým hlasom jej povedala:
„Doteraz to nebolo vhodné, pretože si bola ešte dieťa, až teraz si začala dospievať a ten vhodný čas príde už čoskoro.“
Faith zdvihla hlavu. „A to bude kedy?“
„Keď dovŕšiš 15 rokov.“ A potiahla ju za nos.
„Ale to je hrozne ďaleko!“
„Ja som sa dozvedela o všetkom až keď som mala pätnásť rokov, tak prečo by si mala byť výnimka?“
„Ale ostatné deti chodia aspoň do školy!“ Zamračila sa Faith.
„Lebo bývajú v dedine.“ Vysvetľovala starká.
Faith zmraštila čelo. „Ale to nie je žiaden dôvod, dedina je len 15 minút cesty.“
„O to nejde Faith.“ Povedala jedným dychom a vzápätí zosmutnela.
„Tak mi už konečne vysvetli prečo som ešte nikdy v živote nebola v tej hlúpej dedine.“ Zvýšila hlas, no od kričania to malo stále dosť ďaleko.
„Už som ti raz povedala, že ti nič nepoviem a dosť už o tejto téme!“ To, že to myslí naozaj vážne zdôraznila buchnutím hrubej knihy, ktorú práve čítala, o stôl. „Mám ešte veľa roboty.“ Odložila knihu do police a zastala rovno pri vedrách s vodou. „Nepomôžeš mi? Hádam nebude stará žena dvíhať takú ťarchu, ešte by ma seklo v krížoch.“ Aj keď to tak nevyzeralo usmiala sa. Chcela zľahčiť túto napätú situáciu a zároveň dať vnučke najavo, že sa nehnevá.
„A kam to chceš?“ Opýtala sa ešte stále naštvaná Faith.
„Do kotlíka, zlatko.“ Ukázala na kotlík, ktorý bol zavesený v krbe nad kopou dreva.
„Čo ideš variť? Obed to asi nebude čo?“ Zasmiala sa.
„To je pravda, bude to niečo oveľa zaujímavejšie ako nejaký hlúpy obed.“ Zasmiala sa tiež. „Nalej tam jedno celé vedro a zapáĺ oheň, prosím ťa.“
Faith zdvihla vedro a s veľkým šplechnutím ho vyliala do kotlíka. „Starká a kde sú zápalky?“ Opýtala sa už celkom priateľsky.
„V druhej zásuvke úplne napravo.“ Kývla smerom ku skrini.
Dievča podišlo k veľkej skrini, ktorá bola vyhradená výlučne pre veci starej mami. Hoci všetky veci v skrini považovala Faith za haraburdy nemala dovolené sa tam voľne prehrabávať.
„To máš teda poriadnu zásobu tých zápaliek.“ Povedala prekvapene. „A toto je čo?“ Načiahla sa do zásuvky po tmavomodrú zamatovú krabičku. Bola strašne zvedavá a tak túto podlhovastú krabičku otvorila. „Jéééj, to je krásny náhrdelník! Odkiaľ ho máš?“ Zdvihla ho z krabičky a otočila sa s ním smerom na starkú.
„Ty zvedavec jeden.“ Oborila sa na ňu. „Vieš to je pravý perlový náhrdelník.“ Usmiala sa a zobrala jej ho z ruky. „Mne ho dala moja mama, jej ho dala jej mama a tak ďalej..“
„Zaujímavé!“ Kľakla si ku krbu a zapálila oheň. „Povedz mi všetko čo s ním súvisí, máš čas kým sa ti zohreje voda.“ Zdvihla sa zo zeme, sadla si na stoličku a gestom ju vyzvala aby pokračovala.
„Je to akási rodinná tradícia a kliatba zároveň.“ Zahľadela sa na srdiečko uprostred náhrdelníka.
„Je vzácny?“ Opýtala sa dychtivo Faith.
„Áno, ale nie len preto, že je starý a je z perál. Najdôležitejšie je toto srdce. Je to duša celého náhrdelníka a je z nejakého veľmi vzácneho kameňa.“ Pobozkala srdce a to ako by na chvíľu sčervenelo.
„Je to zázračný náhrdelník?“ Pýtala sa prekvapená vnučka.
„Je zvláštny, a to, že sčervenel znamená, že ešte nie je vhodný čas darovať ho ďalej.“
„A kedy bude?“ Od vzrušenia tancovala na stoličke.
„Voda už bude teplá, prečítaj si toto.“ Opatrne nadvihla mäkkú čiernu podušku vo vnútri krabičky a vytiahla odtiaľ poskladaný tmavožltý list. Rozložila ho a podala Faith.
V liste stálo:
Milá moja dcéra, vnučka, pravnučka alebo pra, pra, pra, pra.. vnučka, dovoľ aby som sa ti predstavila. Volám sa Sylvia Marion Rousseau, teda volala som sa. Pri čítaní tohto listu je 100% isté, že už nežijem. Rousseau je francúzska kráľovská rodina. Takže dôvod tohto listu: V jeden celkom obyčajný deň kráľovského lovu som zachránila život lesnej víle, ktorá sa chytila do pytliackej pasce a chystalo sa ju zožrať mne neznáme divé zviera. Víla mala obrovské šťastie, zviera som síce nezabila no poranila som ho mojím mečom. Dlho nevedela ako sa mi má odvďačiť, pretože chcela aby to bolo niečo veľké a dlho trvajúce. Nakoniec mi darovala tento náhrdelník, zázračný náhrdelník. Dedí sa po ženskom pokolení našej rodiny a keď sa stretne s osobou, ktorá je nesmierne dobrá a má čisté úmysly odhalí jej svet lesných víl, ktoré ju dovedú k pokladu a dajú jej šancu pridať sa k nim. Má to však jeden háčik. Tá žena v rodine, ktorá nestihne odovzdať náhrdelník do dvadsiatich dvoch rokov ako ho dostane bude obetovaná temným silám a bude viesť hanebný život divého zvieraťa.
s láskou Sylvia Marion Rousseau
„Ale ako, ty predsa nemáš dcéru?“ Opýtala sa zhrozená Faith.
„Neboj sa budem v poriadku, môže sa to darovať aj vnučke.“ Usmiala sa a žmurkla.
„Takže by si mi mala byť vďačná, že som sa narodila, mohla si mať kľudne vnuka.“ Začala dobiedzať Faith.
„Mohla, jediná vec, ktorú tvoj otec urobil dobre.“ Na plné zachrípnuté hrdlo sa zasmiala.
„Podarila som sa!“ Tešila sa Faith.
„Už všetko vieš, tak odlož ten náhrdelník tam kde bol, ja idem variť.“ Vstala zo stoličky a pomalým krokom prišla ku kotlíku. Zobrala plátené vrecúško, ktoré ležalo na poličke. Otvorila ho a za 3 štipky nasypala do kotlíka. „Starká, môžem sa pozerať?“ Nazrela cez jej plece do kotlíka.
„Môžeš, zlatko.“ Chytila ju za pás a postrčila bližšie ku kotlíku. „Budeš miešať.“
„Supééér!“ Zvýskla Faith a zdvihla veľkú drevenú varechu opretú o murovanú stenu krbu.
Vzápätí starká povyťahovala zo skrinky všelijaké fľašky a plno vrecúšok. Všetko po jednom otvárala a sypala do kotla. Nakoniec tam naliala aj celú malú ampulku svetlomodrej vody.
„Toto modré je čo?“ Ukázala na prázdnu fľašku.
„To bol extrakt z jedného stromu, bohužiaľ poznám len dva miesta, kde v tomto lese rastie.“ Vyhŕkla jej slza ale rýchlo si ju utrela aby to Faith nezbadala. Určite by nepochopila, že je jej ľúto nejakého stromu pomyslela si.
„Koľko zostáva tých stromov?"
„Dva malé rastú hlboko v čertovej jaskyni a už len jeden veľký je až za dedinou na skale.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aguri500
11. 1.januára 2011 00:04
velmi zaujimave mam otazky : z akeho stromu bol ten extrakt??? a to dive zviera co bolo v tom lese bola vlastne matka faith???
2
@aguri500 prepáč ale na to ti ešte neviem odpovedať, keďže som to len teraz začala písať a ešte neviem ako sa to vyvinie (smajlík).. ale zaujímavé to divé zviera by mohla byť ona ďakujem za inšpiráciu (smajlík)
Napíš svoj komentár