..a často nevedia sami ako sa cítia, vravia jedno, myslia si druhé, spravia tretie a urazia sa za štvrté.. tvária sa že sú nad vecou a pred každým si nasadia inú masku.. snažia sa ňou chrániť svoje “vnútro“ svoje “pravé ja “ a pritom zabúdajú aké to ich pravé ja vlastne je.. a či vôbec ešte je.. niekedy sa ho snažia hľadať a aj tak im to nieje nič platné lebo sa vyberú presne opačným smerom..
Nikto! ok.. málokto úprimne povie čo si myslí a keď sa odváži tak sa dotyčný urazí.. a to nemusí to vôbec byť myslené zle. To je jedno..
Predtým ako niekto niečo povie alebo napíše tak strašne rozmýšľa o tom kto si o ňom čo pomyslí ale dokedy si urovná ako to bude “najlepšie“ zabudne o čo išlo pôvodne..
Alebo škatuľkovanie.. taký milý názov pre niečo tak otrasné. Niekedy nedáme ľudom šancu sa prejaviť a hneď vieme že „s tými si nebudeme aj tak rozumieť“. Alebo vravíme prejavil sa - pokašľal to a nechceme s ním nič mať. Čoho sa bojíme? Pred čím sa chceme chrániť týmto spôsobom? Možno sa takto pripravujeme o ľudí ktorý nám budú rozumieť, o fantastické priateľstvá.
najviac ma na tom štve že ja nie som iná..nie.. ja som PRESNE TAKÁ..
napadlo mi povedať si „načo to riešiť veď aj ja som človek nieje to nič zvláštne“.. ale to sa mi na mňa nehodí.. mne to príde ako prííííííšernýýýýý alibizmus (ale možno si len zasa chcem vyrobiť problém tam kde nieje )
a tak čakám kedy z toho vyrastiem..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár