Mali okolo jedenásť, dvanásť. Ale keď hrali poker, boli tí najväčší machri akých kedy videl svet. Veď pozor na nich, oni to už vedia! Pozor na nich, hrajú o naozajstné žetóny! Spôsob ich hry bol taký detský a milý akým dokážu hrať len malí, veľkí chlapci ako oni.

Žetóny si delili (napriek tomu akú vážnosť im prikladali) nerovnomerne - každý si zobral asi za hrsť. žmúrili veľké očká a v rámci "blufovania" nakoniec všetky žetóny vždy skončili v kope. Po tom ako vyložili karty, s chlapčenskou ješitnosťou (ktorej sa ale nikdy nezbavia) nedohodli sa kto má vyhrať, tak si bank jednoducho radšej opäť nerovnomerne rozdelili. A hra mohla pokračovať. Strategicky prihadzovali až kým nedošli žetóny, po vyložení kariet nasledovala malá hádka a rozobratie žetónov. A dokola, dokola, dokola.

Keď sme im oznámili že osobné voľno sa skončilo, neochotne opúšťali svoju veľkú hru a keď vyšli von boli z veľkých, opäť malí chlapci so snehom v rukách.

Cez nasledujúce osobné voľno oni zasa hrali poker, a my sme sa sušili po tej snehovej nádielke ktorá sa nám dostala.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár