Čo povieš, prikážeš, to urobím.
Čo sľúbiš, tomu verím.
Som hlúpa.
Mávam sto chutí poslať ťa preč, prečo z môjho života. Cítim sa tak slabo, tak naivne a tak idiotsky. Ovládaš ma a dobre to vieš. Máš ma v hrsti.
Verila som, že to nerobíš naschvál, alebo že aspoň aj ty ľúbiš mňa. Jednoducho, že to cítim vzájomne. Ale začínam o tom pochybovať.
Odišiel si strašne dávno. A teraz sa chceš vrátiť, vtrhnúť mi na jeden deň do života a potom zase odísť? To je ten skvelý plán? Rozmýšľal si, čo to robí so mnou? Ako mi bude?
Dva roky odmietam každého chalana, sama sa o nič nesnažím a bože je ich dosť okolo mňa. Chudáci, ktorým musím povedať, že zostaneme kamarátmi. A pritom viem, že sú oveľa lepší ako ty. Oni sú aspoň tu.
Zavolám E. a on príde. Vezme ma preč, ja keď nemusí. Rozpráva hovadiny, aby som nemyslela, nesťažuje sa. Objíme ma, keď ho poprosím. Usmieva sa, vieš? Veľa. A ja sa usmievam tiež.
Píšem M., P., alebo T. a oni počúvajú, snažia sa byť aspoň nejakou podporou, keď inak nemôžu. A ty? Nie si tu nikdy. Ozveš sa len keď potrebuješ vymeniť myšlienky. Alebo keď ti chýba ženská.
Je mi z teba tak zle. Kvôli tebe mám depresie, kvôli tebe neviem aké to je chodiť šťastne zamilovaná na rande. Aké to je držať sa za ruky. Všetko som to nahradila čakaním na teba. Lebo si sľúbil, že sa vrátiš.
Niekedy si želám, aby si to nerobil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár