21 ročné dievča, parkovisko za Viedňou

Ivka a jej #november2022

Otvorím oči.

Mám buď 26 alebo 27. Nikdy si neviem zapamätať, koľko rokov vlastne mám. A pritom sa to mení len každý rok. Kebyže žijeme na Merkúre, oslavujem narodeniny každých 88 dní. Na tejto planéte by prišla o rozum. Koľko mám by som si musela napísať na dlaň guľôčkovým perom. Ak by som sa tam, pravdaže, neupiekla za živa. S Venušou je to už lepšie. Tam je to „len“ 224 dní.

Kolíše sa mi žalúdok a nie je to z opice. Je to preto, že som si spravila lodičák a celé dni sa plachtím po moriach. Na malej jachte. Sama. Je to epické. Som kapitán svojej vlastnej lode. Moja loď sa volá Daniel. Po Danielovi Handlerovi.

Ľutujem, že som jeho celú zbierku kníh musela nechať doma, ale bála som sa, že by knihy navlhli a poškodili sa. Skompletizovať celú zbierku mi trvalo presne desať rokov, ako poslednú som kúpila jeho neautorizovanú autobiografiu, ktorá bola prakticky nezohnatelná. Lovila som ju v antikvariátoch niekoľko rokov. A potom, jedného dňa, sa ocitla v mojich rukách.

Babka umrela a ja som jej dedičstvo prehajdákala takto. Na jej pamiatku na každom ostrove, ktorý navštívim, nechávam veľké drevené babkodonny s jej podobizňou, ktoré som na objednávku nechala vyrezať vo veľkom u miestneho rezbára. Babka, nehnevaj sa, že som tak hrozne alternatívna vnučka. Ale nebola som šťastná a musela som ujsť.

Nezasadila som strom, nepostavila dom a ani si nenašla manžela, ani manželku, nestihla som sa rozviesť, kúpiť psa a vôbec – byť normálna. Namiesto toho z recesie hádžem sklenené fľaše s bizarnými odkazmi do mora a bavím sa na tom, ako to nájde niekto, kto bude čakať volanie o pomoc od trosečníka. Keď si horko-ťažko zroluje papierik, bude tam stáť: ,,Umri.“

Má veľké biele plachty. Nie babka, moja jachta. Rána bývajú vždy najťažšie. Prvých pár minút si zvykáte, že nemáte pod sebou pevninu a sprevádza vás ranná nevoľnosť. Nepopriete to, že vaše telo obľubuje pevnú pôdu pod nohami. Metaforicky i doslova.

Už nemám strach z hĺbok a viem skočiť do vody hocikedy a hocikde. Modrá tma pod nohami ma nedesí, ale upokojuje. Plávam často, ponáram sa, nemám stiesnený pocit z toho, že nevidím na dno. Prekonala som strach z hlbokej vody. Aj keď je november, voda je ešte príjemne teplá.

Ale asi by ma desilo byť toľké dni sama so sebou. More je fajn, aj byť sám je fajn, ale keď už sa začnete rozprávať sám so sebou, tak to už fajn nie je. Preto sa často vraciam na pevninu. Je to vlastne nevyhnutné kvôli zásobám jedla.

A to som ešte ani len nevstala.

Posadím sa.

Hojdaciu sieť som zavrhla už na začiatku, keď som zistila, že sa spí na tom otrasne. Netreba veriť všetkému, čo uvidíte vo filme. Leží niekto vedľa mňa? Ak by sme boli realisti, pravdepodobne (aspoň súdiac podľa doterajších štatistík), leží vedľa mňa niekto, kto ma neľúbi. Je jedno, či ho poznám rok, dva, tri alebo len jeden deň, keď som ho z prístavu nalákala na panáka rumu do svojej kajuty. Dvojzmyselne som pritom zdvíhala obočie a snažila sa tváriť zvodne (ale stále sa len trénujem): ,,Poď, ukážem ti skutočné more,“ a tiekla z neho do nohavičiek. Akékoľvek teplo je, nohavičky vždy nosím. Ale to som trochu odbočila. Nikdy vedľa mňa neleží niekto, kto by ma ľúbil. A v drvivej väčšine ani ja jeho. Tak už to proste býva.

Vstala som. Vedľa mňa je černoch, má kučeravé tmavé vlasy ako NIEKTO-KOHO-NETREBA-MENOVAŤ-V-TOMTO-BLOGU. Dopekla aj s vtákmi. Musia byť všade?

Ale vtáky boli i v Indonézii. Po doštudovaní (získala som mgr z pedagogiky a bc. z psychológie) som šla na dva roky misionárčiť. Prečo som si vybrala Indonéziu? Sama neviem. Afrika mi asi prišla príliš mainstream. Ale nebol to dobrý nápad a tak som odišla z turnusu skôr. Asi aj pomáhanie má svoje medze. A navyše, nevydržala som šíriť náboženské zlátaniny.

A tak som si kúpila loď. Je november 2022, vedľa mňa spí niekto, koho neviem ako mám „slušne“ vyhodiť z lode (vyhodiť niekoho z bytu je o dosť jednoduchšie), nakoľko sa nachádzame uprostred mora a pevninu nie je vidno ani jedným smerom.

Na raňajky si otvorím ďalšiu fľašu rumu.

Cítim sa slobodne a som šťastná ako som. To je na tom najkrajšie.

Zdieľaj článok na facebooku
31 odoberateľov
Skvrnka

Ahoj, som päťročné dievčatko s nadmerným libidom a rada stúpam opätkami po vajciach. Vo voľnom čase rada rozbíjam dildom pamätníky vojenských hrdinov, čítam Vampýrsku akadémiu a vyváram mŕtve bábätká do huspeniny. Moja tvár sa podobá na krvácajúce genitálie vzrušenej osemdesiatničky, tak si nerobte o mne zbytočné ilúzie. Som citový a emočný retard milujúci primitívny, sexistický, nechutný a absurdný humor. Rozosmievajú ma vtipy o mŕtvych BDSM mačiatkach, čo umreli na pohlavnú chorobu a tiež fotky mŕtvych ľudí. Ľúbim autistov, ajťákov, vyhrážanie sa kamarátom uchovávaním ich popola po kremácii v obývačke na poličke s rodinnými fotkami. Môj životný sen je vidieť Rím, založiť progresívnu obchodnú sieť s výbavičkou pre mačky, presadiť nápad vyrábania vibrátorov, ktoré by sa dali zakúpiť v rodinnom balení a narodiť sa v ďaľšom živote ako chobotnica. Mám rada syr, bolesť a som vraj satan. Väčšinou mám len husté reči, v praxi som úplne neškodná. To je tak asi všetko :)

Komenty k článku

  1. 1
    Ánosomtuprvýkrát

    17 ročné dievča
    no a najradšej mám tých, čo to najviac potrebujú, ... tých, čo ma neznášajú a nenávidia (@Vymyslinick, 17.11.2017, 6:15 CEWT)

    Bože, že ako slušne vyhodiť, poprosím ho, ju,
    či by mi šla vlastnoručne s harpúnou chytiť
    sardinky, náhodou sa mi spustím motor a ešte
    budem srdcervúco za mojim bývalým kričať, že
    pomóc, pomóc a radostne sa od neho vzďaľovať
    A na oslavu si otvoríš nový sud Jamaica Rum!