21 ročné dievča, parkovisko za Viedňou

Januárový filmový recenzovník, 1/3

2.1. Amour (2012)

Francúzsky film s oceneniami ako Golden Globes a Academy Awards. Téma trochu neoriginálna – starnúci pár a ich život po tom, čo jeden zostane úplne závislý na opatere od toho druhého. Jedným slovom a skrátka: ťažoba.

Michael Haneke ale filmu dodal formu, ktorá ho nadniesla nad iné filmy s podobnou tématikou. V prvom rade je to komorná atmosféra spôsobená tým, že dej sa odohráva v jednom byte (výnimkou je začiatok). Po druhé je to sterilnosť a chladnosť, ktorá z filmu sála (áno, aj napriek téme).

Nakoľko Amour začína retrospektívou a o konci máte už jasnú predstavu, neznamená to, že vás v deji nič neprekvapí.

Pravdepodobne ide o úmysel režiséra, ale film je za živa stiahnutý z kožuchu akýchkoľvek emócií a zámerne sa vyhýba (čo i len náznaku) hrania na city. Na jednej strane dobre, téma je jasne a nesporne ťažká, prečo ju ešte zavaľovať niečím navyše. Na tej druhej, cítite sa ako cudzinec. Pocity to vo vás vyvolá, ale akési odťažité.

Veľmi chválim vizuál, kameru a herecké obsadenie.

5.1. Eva Nová (2015)

Slovenská produkcia na čele s herečkou Emíliou Vášáryovou (ktorú buď máte radi, alebo nie, ja osobne som v tej druhej skupine). Režisér Marko Škopa je dokumentarista a je to patrične v celom filme cítiť (Eva Nová je jeho prvý filmový debut) – čo môže byť pre niekoho plusom alebo mínusom.

Príbeh sa dá zhrnúť jednou vetou: matka alkoholička (a bývalá herečka) sa po protialkoholickom liečení snaží zblížiť so svojou rodinou (a najmä synom).

Celkovo mi to pôsobilo veľmi chladne, chýbalo mi viac dialógov. Na druhej strane viem oceniť, že sa film zdržal emočného vydierania diváka. Téma je to ťažká, spracovaná veľmi reálne (žiadny artový a nezrozumiteľne poetický film), tak, že tomu človek uverí. Chýbal mi však nejaký silnejší moment (možno nejaký flashback, aby sa vedelo vcítiť i do iných postáv ako samotnej Evy), záverečná vypätá koncovka ma nechala chladnou.

Emília ma iritovala celý čas kvôli hlasu, ale priznať, že to zahrala skvelo, jej nemôžem odoprieť.

6.1. Boxer a smrť (1962)

Nemám rada čiernobiele a veľmi staré filmy a veľakrát si ich preto ani nepozriem. Československý a čiernobiely film mi i napriek vysokému hodnoteniu znel ako týranie. Avšak toto ma celkom príjemne vyhodilo z predsudkov miléniového decka rozmaznaného na efektoch a farebnosti (hanba mi).

Boxer a smrť som si obľúbila v prvých minútach, žiadny pomalý rozbeh, ale priamo k akcií. Neskôr som si pozrela od Petra Solana viacej filmov (Sedem svedkov, Sekať dobrotu) a všetky sa mi páčili, takže Boxer a Smrť nebol jednorazová prskavka, ale schopnosť režiséra a ostatných tvorcov filmu. Na vtedajšie pomery veľmi dobrá kamera a skvelí herci (úplne všetci, takže ich nebudem vypisovať).

Dej Boxer a smrť sa odohráva v koncentračnom tábore. SSák vyberie z radu židov bývalého boxeristu a zachráni ho tak pred popravou (prvých päť minút filmu), aby si z neho urobil osobné boxovacie vrece.

(miniSPOILER): Môže vlastne zachránený žid hrať „fair play“ proti nacistickému veliteľovi? Môže hrať tak ako mu schopnosti dovoľujú, keď je v sádzke jeho život? Dať ranu niekomu, kto rozhoduje o vašom živote a smrti nie je jednoduché. (koniec miniSPOILERU)

Na tému 2. svetovej vojny a koncentračných táborov je veľmi veľa a tiež veľmi veľa dobrých filmov svetového rámcu, ktoré má isto veľa ľudí aspoň sčasti nasledované a preto Boxer a smrť je príjemným sviežim posunom do inej roviny.

Ak chcete niečo netradičnejšie a nie tak zamerané priamo na lágre, určite odporúčam. Sledujete viacero psychologických (vzťah ostatných židov ku vybranému obľúbencovi, balans medzi priateľským športovým duchom mužov a ich daným postavením (pohlavár-nežiaduci)) a existencionálnych liniek (počiatočné vykúpenie môže byť o to istejším lístkom na smrť, keď sa niečo dovrže).

Aj ako dievča musím povedať, že ma boxerské zápasy bavili, nenudili ma a pristihla som, že som dokonca v napätí ako skončia. Silná atmosféra a dramatické spracovanie, kde ale myšlienka existencie koncentračných táborov nie je zľahčovaná a ani posúvaná do úzadia.

7.1. Ja milujem, ty miluješ (1980)

Toto akosi šlo mimo mňa. Film bol za komančov neschválený pre bezútešnosť a nemravnosť postáv (nekorešpondujúcich s propagáciou šťastného socíku) a na verejnosť sa teda dostal až o desať rokov po natočení. Hanákov úmysel som pochopila, ale neviem, či to bolo témou dedinského života (nechytám sa), zobrazovaním obyčajnosti (nuda) alebo celkovým prevedením (poňaté verným realizmom až naturizmom a tomu nefandím ani v literatúre). Ak si to rozložím na menšie časti, scenár bol fajn, dialógy uveriteľné, zostrihanie nerušivé. Z postáv zaujala mladá Iva Janžurová a mladý Juraj Nvota (tie rozkošné odstávajúce ušká!). Ostatným postavám som mala chuť vraziť, neskutočne iritujúce a nesympatické (alkoholici, slaboduchosť).

Pravdepodobne ide o čisto subjektívny dojem, ale film sa mi nepáčil. Možno keď budem staršia ho budem oceniť viac. Dobovo však verné a cenné. V niektorých pasážach si uvedomíte, že hoci od natočenia prešlo skoro 30 rokov, vyzerá to na niektorých častiach Slovenska v kultúre života stále rovnako...

7.1. Muzika (2007)

Na toto som sa nechala nakecať lebo 1, Táňa Pauhofová 2, Jej cecky 3, Režisér Juraj Nvota (ktorého poznám skôr ako režiséra divadelných predstavení). Veľa hudby, saxofón, príbeh a ďalšie pekné cecky Doroty Nvotovej (áno, som tak plytká). A tu niekde sa stala chyba, keď jediné, čo z toho filmu mám, je potešenie zo ceckov a „chcem viac scén s Mariánom Geišbergom“). Film pekne plynie, stopáž hodinu a štyridsať minút ani neucítim. Ako jednohubka fajn, ale znova by som si to už nepozrela. Príjemný štylistický rukopis filmu, niektoré momenty veľmi podarené. Psychadelický „ahoj, som hrozne artový a poetický koniec, lebo ja vlastne neviem ako skončiť“ ma rozčúlil.

Možno to bolo nadmernými očakávaniami, ale mne to proste nestačilo. Film, na ktorý do druhého dňa zabudnete.

Ale skúste, na ČSFD ho stavajú do úrovne Pelíškov.

8.1. Ja, Olga Hepnárová (2016)

Tento film vytiahla z biedy dobrá hlavná herečka a čiernobiely vizuál. Príbeh tu nebudem rozoberať, natočený je podľa reálnej udalosti, ktorá sa stala v roku 1973 (posledná popravená žena na území Československa). Vťahuje teda ďalej do minulosti ako sa stal daný incident.

Tento film má 105 minút a vlečie sa to ako spomalený sen. Na vine sú (aspoň ja to tak pomenujem) ,,art“ techniky (strih, ktorý by bolo v poriadku už ukončiť, pokračuje ešte tak desaťsekundovým snímaním pohľadu do blba/prázdnej miestnosti/statických scén). Majú umocniť atmosféru filmu, ale vôbec by filmu nezaškodilo ich počet zredukovať. A hoci si rada pozriem holé cecky a lesbičky v akcií, dve a pol minúty na jeden orál je podľa mňa moc (najmä ak sa sexuálne scény periodicky opakujú) a donútilo ma to k uvažovaniu, či režiséri (Tomáš Weinreb, Petr Kazda) nestavili na lacnosť zaujať diváka práve týmto.

Film najviac odsýpa v poslednej tretine. Prvé dve tretiny by mali vypovedať o motíve, resp. myšlienkach, čo viedlo Hepnárovú k vraždeniu. Tieto motívy sú síce zobrazené (najmä na začiatku) , ale akosi chabo a neukotvene, prebijú ich práve lesboscény a statickosť filmu. V poslednej tretine sa to síce vysvetlí podrobnejšie (výpoveď na súde, pokec s obhajcom), ale akosi to nekorešponduje s postupným akumulovaním videného a aspoň ja som mala dojem, že pozerám akoby na dve časti seriálu násilne zlepené do jedného filmu („aha“ efekt na konci po hodinovom sledovaní života asi nie je celkom ok).

Edit: Niektoré články na gúgli prinášajú názory, že Hepnárka bola predsa len psychicky dostrihaná. V tom prípade je asi na mieste nechápať, že motívy, ktoré uvádzala Hepnárová ako dôvod svojho konania, nie sú tak explicitne natočené. Ak jej vnímanie spočívalo v iracionálnom pociťovaní krivdy, ktoré nemalo reálny podklad, chápem, že také scény tým pádom neboli ani natočené, lebo sa proste neudiali.

8.1. Víťaz (1978)

Víťaza od Dušana Trančíka som nepochopila (dostali sme ho ako zadanie, ktoré si máme pozrieť.) Prakticky sa tam nič nedeje, ústredný motív boxerského zápasu dvoch starých súperov (už na dôchodku) nedáva zmysel pre kresbu ich postáv, ktorá nenaznačuje žiadne napätie (jedna postava je pako a toho druhého skoro vôbec neukážu). Vo filme pobehujú natrúsené postavy z miesta na miesto, robia nepodstatné veci, hovoria o nepodstatných veciach. Banalita, všednosť, pretkaná umelými dialógmi, ktoré šuštia papierom. Akoby pri dabingu vložili do úst postáv úplne nejaký random scenár iného filmu. Vo filme priam kričia neherci s absenciou citu pre dramatizáciu svojej postavy (nehrajú, proste len sú).

Odnikadiaľ nikam. Čo je to? Realizmus? Dokumentárny film? Sonda do obyčajnosti všedného dňa nejakého náhodného týpka? Ťažko povedať. Neviem, čo bolo zámer, celý film som čakala, že sa stane niečo, z čoho mi cvakne, prečo boli predchádzajúce scény natočené. Rozsypané ako domček z karát. Koniec skončil rovnako prázdne ako začal.

9.1. Rozchod Nadera a Simin (2011)

Tento film som veľmi prežívala. Lebo otvorené konce. A ak niečo neznášam viac ako hrášok v rizote, sú to práve otvorené konce. Niekde ich tak nepociťujem, lebo sa dá domyslieť, čo sa stane potom (Piata loď), ale veľmi smútim, keď nedostanem odpovede na otázky, na ktoré som naozaj zvedavá a nedajú sa nijakým spôsobom domyslieť.

Film je od režiséra Asghar Farhadi a získal ocenenia Golden Globes a Academy Awards za najlepší zahraničný film

Rozchod Nadera a Simin je z prostredia Iránu a je akýmsi rámcom celého filmu, jadro filmu je ale prenesené do dramaticko-detektívnej zápletky, ktorá sa počas rozvodu stala a s rozvodom nemá nič spoločné. Natočené veľmi dobre, spočiatku ste na pochybách, čo sa vlastne stalo a kde je pravda, aj keď scéna konfliktu, ktorý sa neskôr vyšetruje, je celá odprezentovaná tak ako sa stala (ale vážne začínate pochybovať o tom, čo ste vlastne videli). Napätie funguje, film nenudí, herci skvelí, emócie kurevské a pritom tak jednoduchá zápletka! Funguje úplne všetko, réžia, scenár, strih, všetko je tak ako má byť. Len ten otvorený koniec... 

Zdieľaj článok na facebooku
39 odoberateľov
Skvrnka

Ahoj, som päťročné dievčatko s nadmerným libidom a rada stúpam opätkami po vajciach. Vo voľnom čase rada rozbíjam dildom pamätníky vojenských hrdinov, čítam Vampýrsku akadémiu a vyváram mŕtve bábätká do huspeniny. Moja tvár sa podobá na krvácajúce genitálie vzrušenej osemdesiatničky, tak si nerobte o mne zbytočné ilúzie. Som citový a emočný retard milujúci primitívny, sexistický, čierny a absurdný humor. Rozosmievajú ma vtipy o mŕtvych BDSM mačiatkach, čo umreli na pohlavnú chorobu a tiež fotky mŕtvych ľudí. Ľúbim autistov, vyhrážanie sa kamarátom uchovávaním ich popola po kremácii v obývačke na poličke s rodinnými fotkami. Môj životný sen je vidieť Rím, založiť progresívnu obchodnú sieť s výbavičkou pre mačky, presadiť nápad vyrábania vibrátorov, ktoré by sa dali zakúpiť v rodinnom balení a narodiť sa v ďaľšom živote ako pistácia. Mám rada syr, colu, bolesť, som vraj satan a chodím s básnickou Entitou. Väšinou mám len husté reči, v praxi som úplne neškodná. Toť všo.

Komenty k článku

  1. 1
    Tikalok

    29 ročný muž

    Fakt fakt sorry, že som hnidopich, ale Hepnarová!
  2. 2
    Skvrnka

    21 ročné dievča
    parkovisko za Viedňou

    @tikalok hnidopich na mieste, cely cas som si to pamatala zle, dokelu :D
  3. 3
    Willbebetter

    tvári sa, že má 5 rokov

    A co si si domyslela v Piatej lodi pls? :D lebo mna skoro vystrelo, dej o nicom a koniec este dvojnasobne o nicom (pre mna), no po tych ocakavaniach to bolo teda dost velke sklamanie a fiasko :D