20 ročné dievča, parkovisko za Viedňou

Sedem liniek

Varovanie 1: Zober si k tomu inzulínku.
Varovanie 2: Dve.

Časť prvá: Hlasom
Nežnôstky ti vysypem do tisícky malých dierok na slúchadle. Je to také isté ako sypať soľničkou, len opačne.

Nežnôstka vydýchnutá pod tlakom sa oprie o mikrofónovú membránu slúchadla. Membrána sa rozochvie, akustický hlas sa premieňa na elektrický, mechanický, pohúžvaný, konvertuje vo viacnásobných šifrách a vydáva sa naprieč cestou digitálneho signálu cez optické káble.

Nežnôstka, už len skladba fotónov, sa šíri na elektromagnetických vlnách priamo ku tebe a mohla by natrafiť i na prekážky a netrafiť do správneho slúchadla. Moja nežnôstka by mohla doraziť zrovna do slúchadla vetchej starenky, ktorá práve diktuje svojej susede počty horčicových pohárov na bábovku. Možno by tie poháre nikdy nedodiktovala, kebyže sa jej zrazu na druhej strane linky nečakane ozve provokatívny zachrípnutý hlas: ,,Čo máš práve oblečené na sebe?“

Ak by bolo elektromagnetické pole v tej chvíli mimoriadne nestabilné a moje nežnôstky by na virtuálnych križovatkách len pre tie kozy uhli už úplne mimo, možno by natrafili do slúchadla základne Al-Kaidy.

,,Čo máš práve oblečené na sebe?“

,,Bombu.“

Ale moje nežnôstky našťastie trafia do správneho slúchadla. Popritláčaš si slúchadlo onakvejšie, aby si ma počul o čosi lepšie, ušnica ti pod neforemným tvarom mechaniky odkrví a zbledne. Opakuje sa princíp soľničky.

Prúd častíc rozvibruje membránu reproduktora, šifry sa zase premenia na plnohodnotný zvuk a ja sa ti ozvem hlasom akoby som stála nie kilometre od teba, ale stála pri tebe a šepkala ti priamo do ucha. Môj hlas je trochu robotický, trhaný, trochu z neho povypadávalo cestou pár častíc. Z formy ubudlo, nevidíš, ako s nohou prehodenou cez nohu laškovne naťahujem kučeru telefónnej šnúry (natiahnuť-pustiť, natiahnuť-pustiť, natiahnuť... a zase pustiť), ani necítiš, že voniam rozháraná fena. Ale obsah stále ostal rovnaký.

Prenos netrval ani len sto milisekúnd. Je to naša blízkosť naprieč celou diaľkou, zdanlivá, ubíjajúca. A jediná.

Na druhej strane sa ozve šum: ,,Nepočujem ťa dobre. Vypadávaš mi.“

Ozve sa zapraskanie a telefón ohluchne. Vypadli sme. Nasolíš mi tichom priamo do roztvorených rán.

Časť druhá: Obrazom
Kompozícia 1
: Galéria SNG. Martin Benka. ISO 100, čas 1/60, clona na plnú dieru.

,,Zlatko, tebe nevadí, že nič netvorím?“
,,Akože nič netvoríš?“
,,Nevytváram nič. A mne sa to pritom tak páči. A všetci okolo sú tu takí,“ rozhliadneš sa okolo nás ,,Všetci isto niečo vytvárajú. Myslím tým, že zanechávajú stopu. Ako tieto obrazy. Je zlé, že nič netvorím?“
Teraz nie je vhodný čas robiť si srandu z bradatých hipsterov v transparentných okuliaroch a ani z psychadelickej inštalácie kvetináčov na parapete. Cítim, že si smutný a si smutný zo seba, čo je vždy z toho ťažkého súdku.
Pohladkám ťa: ,,Nie, nie je to vôbec zlé.“

Neuteší ťa to: ,,Cítim sa niekedy preto tak neúplne. Že nič nikomu nedávam. Ty si tváriš tak šťastne, keď niečo tvoríš a ja to nemám. Aj tvoji kamaráti sú všetci taký... umeleckí. Ako napríklad ten tvoj kamarát, básnik,“ podráždene odfrkneš, ten malý kretén, o ktorom furt melieš a ja ho mám chuť dobodať, prečítam ti v očiach ,,Som asi prázdny.“

Nie som dobrá v čítaní vecí medzi riadkami ani v čítaní vecí medzi odlišnými výrazmi tváre – poznám ich päť, radosť, hnev, strach, smútok a ľahostajnosť. Tvoj nezapadá ani do jednej z koncepcii. Neviem ani, na čo vlastne konkrétne chceš odpovedať a úprimne, pýtaš sa ma na niečo, načo sa odpovedá ťažko.

,,Nemusíš sám niečo tvoriť, aby si tvoril niečo iné. A to čo vravíš je pekná blbosť a poviem ti prečo. Emócie sa v tebe môžu vytvoriť len pozeraním na niečo – ako to voláš - na niečo umelecké. A to je na tom to pekné. Cítiť môžeš len pozeraním. Nemusíš nutne preto tvoriť.“

Nie som spokojná s odpoveďou, neviem vystihnúť tú podstatu. Ale podarí sa mi odvaliť ten tvoj ťažký súdok stranou a tebe orámuje pery nežný úsmev.

,,Ja sa rád pozerám.“
Nedívaš sa na Benku. Nedívaš sa ani na pohoršenú správkyňu galérie. Dívaš sa na mňa.
No tak mládež, nechajte si to ocucávanie niekam inam, sem sa chodí rozjímať nad umením.

Kompozícia 2: Silvestrovská. Čiernobiela. Na vlastnostiach nezáleží, je dokonalá, nepotrebovala ani postprocessingovú úpravu. Nie je to len objektom, aj keď, nebudeme si klamať, má na tom najväčší podiel. Ostrá ako britva, vidno na nej každú tvoju mihalnicu. Nepozeráš sa do objektívu, ale niekde ďaleko za zaň. Usmievaš sa, jedným kútikom úst. A usmievajú sa ti aj oči, preto ju mám tak rada. Pretože sa mi podarilo zachytiť daný moment presne tak, ako som chcela. Tvoje oči na nej nesú príbeh, nie sú len prázdnou kalužou, ktorá sa rozprskne na všetky strany, keď do nej v daždivom dni skočíte v gumákoch. Pripomínajú mi zem, hlinu a púšť. Veci, čo ostávajú.

RAR súbor: Zlatá hodinka. O zlatej hodinke hovorím len málokomu, tebe však o nej poviem. Zlatá hodinka vykresľuje každý jeden vlas na hlávkach ľudí, lemuje profily striech tlmeným svetlom, zmäkčuje tvídové saká vážnych mužov náhliacich sa z práce domov. Za iných okolností i obyčajné veci sú príťažlivejšie.

HDR: Dynamický rozsah. Tri zábery, tri rôzne časy, tá istá situácia len na trikrát. Preexpenonované, páčivé. Niekto by povedal, že prehnané.

Kompozícia 3: Formát, rovnováha, čiara, pohyb, farba, farebný kontrast, perspektíva, svetlo, proporcie, čísla, pomer medzi číslami, sklon a úchop ceruzky. Ku všetkému pridávam bodovú hodnotu, aj keď sa mi to z duše bridí. Čo slovo, to číslo. A tie čísla potom budú viesť znova k slovám.

Dneska je to dievčatko. Malá (od)vážna okaňa sedí s výrazom dospeláka oproti mne na stoličke. Rúčky prekrížené na hrudi, brada bojovne vysunutá vpred. Najradšej by som na ňu vyplazila jazyk, ale musím byť vážna.
Predložím papier s kresbou pred ňu: ,,Páči sa mi tá kresba. Povieš mi o nej niečo viac?“ a v duchu sa modlím, nech to nie je ten prípad, ktorý mi trucovito odpovie „nie“ a demonštratívne hodí farbičky o zem.

A režim: Priorita clony. V každom dave je tvoja tvár tá najostrejšia. Akoby som mala nastavený senzor ostriaceho bodu priamo na teba. Kompozičná mriežka ťa vždy lapí akosi do svojej siete. Si nádherný a ja ťa ľúbim. Nie je pravda, že nič netvoríš. Tvoríš predsa mňa.

S režim: Priorita času. Krátky čas neudržíte pevne v rukách, jednoducho neudržíte, pokiaľ sa nemáte kam uložiť a spočinúť. 1/30 je zúfalo málo. Vo výsledku náhlivé, spustošené, kedy sa snažíte zachytiť jeden moment do jednej snímky. A pri dlhom čase zase všetko tmavne. 1/300. Také sú i naše dni, tvorené vylučovacími súvetiami.

Buď rozmazané alebo tmavé. Buď krátke alebo dlhé. A buď sme spolu alebo nie.

Časť tretia: Chuťou
Horúcou dlaňou nadvihneš prsník a skusmo zlizneš jazykom pot, ktorý sa tam nahromadil.

Časť štvrtá: Vôňou
Dnešné ráno voniaš ešte trochu ako včerajší večer. Periny ti voňajú ako aviváž, chýba len to, aby ich preskakoval malý huňatý zajačik kričiaci: ,,Dotkni sa môjho kožúšku, taký je hebučký!“

Tvoja bazalka na okne už nevonia, nezalieval si ju a tak skapala. Veta s bazalkou by mala byť škrtnutá, keďže nevonia nijak, ale stále je trochu cítiť aspoň jej hlinu, takže ostáva ako súčasť mozaikovej kompozície dnešného predpoludnia.

Voniaš ako káva pre teba a mätový čaj pre mňa. Voniaš ako bagetky, ktoré si doniesol v krehkej papierovej taške z blízkej domácej pekárne. Krájaš ku nim vôňu prezretých paradajok, kúpila som ich ja a doniesla v plastovej vaničke z obchodného reťazca. Voňal ako mraziarenský box zmiešaný s regálom na kozmetiku. Voňal úžasne! Šťava z paradajok medzi prstami, v jamôčkach medzi záprstnými kostičkami, šťava na drevenej doske, šťava všade.

Neskôr voniame ako mierne rakovinotvorné maslové pukance, lebo „ja som ti vravela, že to tam stačí nechať len tri minúty!“. Dlhé poludnie premastí vzduch v suchej izbe vôňou vzájomne zmiešaného potu, a vytrhávacích vreckoviek zo škatule. Previnilé pohľady. Previnilé pohľady našej nedočkavosti zmyjeme v sprche. Pena nestečie do odtoku po celý čas, čo si umývame zuby mentolovou pastou a ani vtedy, keď ti ťapkám alkoholovým tampónom po pravej lopatke. Tvoj vyzývavý vzdorovitý pohľad ma varuje. Zakázané dve slová: Ako puboš.

Neskôr voniaš ako pocit blížiaceho odchodu. Ulice sú v tomto trochu ako paleta maliara, ktorého tvorbu kategorizujeme pod abstraktný expresionizmus (smer - Pollock). Jedna veľká chaotická fŕkanca nesúvisiacich čiastočiek. Ťažko sa tieto čiastočky oddeľujú od seba, ale spolu tvoria ničím nezameniteľný vzorec.

Najviac dominuje vôňa z výfuku rušnej premávky, potom vôňa jari, ktorá príchuťou zatiahnutých oblakov vonia skôr ako jeseň.
 Túto niť občasne pretŕhajú: do ulice trčiace obchodíky s kvetmi, vôňa karamelových kornútkov zo zmrzlinárne, žobrák vypľúvajúci tabakové sliny na chodník a deti hrajúce sa s bublifukom nariedeným z vody a kuchynského saponátu na riad.

Dlaň, v ktorej nedržíš batoh, ale moju ruku, je spotená. Nevonia nijak.

Skok, strih, záber z vtáčej perspektívy ako naše nohy bežia po zrkadlovej podlahe. Odrazy pod nami bežia paralelne s nami. Verím, že pod tou podlahou sa nachádza iný svet – ten lepší svet. Svet, kde ľudia ostávajú a nie odchádzajú. Ľudia z letiskových hál tento zrkadlový svet nikdy neopustia, zatiaľ čo my – hore - sa budeme naďalej náhliť ďalej.

Letisko, predražená káva z kaviarne, šóra na check-in, kde zavanie ostré pižmo okoloidúcej letušky, ktorá drkoce rozbitým kolieskom kufra. Voniaš ako dlhé lúčenie. Vôňa lúčenia je najtiesnivejšia akú poznám. Ešte chvíľu budem voňať ako ty, ale táto vôňa sa po čase rozptýli do prievanu, keď budem sledovať na počítači bodku tvojho letu ako sa posúva po predpísanej trajektórii z kontinentu na kontinent. Aj keď bude pre teba zajtra vlastne znova dnes. Ale jedno je jasné. Už nikdy to nebude teraz.

Časť piata: Dotykom
Môj život tvoria iba látky, kamene a drevo. Terakota, modelovacia hlina, výkresy a obľúbená ceruzka tvrdosti 5B. Chýba mi dotýkať sa ľudskej kože, napínajúcej prekrvené mäso, niečoho živého, pulzujúceho, nielen hranatých a guľatých oblúčikov na figúrkach. Daj mi tak päť minúť, kedy sa ťa môžem slobodne dotýkať. Len päť minút. Nevedela by som čo skôr, ale vždy sa najradšej dotýkam tvojich výmoľčekov na záprstných kostičkách, na tých, na ktorých sa vyratúvajú mesiace. Ruky máš pevné, obyčajné. To sa mi na nich páči, tá obyčajnosť.

Taktilno-vibračné pociťovanie – je druhom kožného pociťovania. Sú to vlastné kontaktné pocity, ktoré vznikajú pri priamom dotyku pokožky s predmetom. Pocity dotyku, tepla, chladu, bolesti, vibrácie.

Cítim sa bez tvojich dotykov krehko.

Časť šiesta: Číslami
Nedokážem takto žiť. Nedokážem všetko vidieť len v cifrách. Nestačí, že musím počítať ráno vlasy z umývadla, cholericky zastrkávať štósy kurva-prečo-to-nikdy-neviete-zastrčiť-normálne papierov do svojich priehriadok. Počítať lieky, ktoré majú zabraňovať tomu, aby som všetko počítala. Rovnicu si stále dorovnávame. Toľko koľkokrát sme si povedali, že už jebeme na to, toľkokrát sme sa k sebe zas vrátili.

Počítame dni. Tie pred nami, tie za nami. Počítať dni kedy sme spolu sa nikdy neoplatí. Dva, tri. Výnimočne štyri. Závisí od mnohých faktorov. Ale najmä od času.

,,Jeden rok minulosti je rozhodne menej čakania ako tri mesiace do budúcnosti,“ vravíš. Možno čosi na tom je.

Počítame kilometre medzi nami. Moskva-Bratislava. 1948 kilometrov. V podstate ako 25. február 1948 – žiadne víťazstvo. Počíta sa i tvoja prekvapená veta pri jednom z príchodov: ,,Odkedy máš také dlhé vlasy, káčatko moje?“ a tvoje káčatko z tejto vety skoro uhynie od žiaľu. Je to také presné, vystihujúce, také... ex-pli-citné.

Moskva-Londýn. Zdanlivo sa priblížiš aby si sa zase vzdialil. Bratislava-Londýn. 1575 kilometrov. V tomto roku sa absolútne nič zaujímavé nestalo. Môj milý čitateľ, ešte si sa nestratil? Ešte si tu stále so mnou, aspoň ty?

Potom Bukurešť. Neskôr sa stretneme na polceste, ale sme skôr na konci cesty. Praha. Stohlavatá, krásna na stokrát. A odtiaľ naspäť odchádzame do rodnej, Ej zablúdili sme, zablúdili. Zmorenú tvár máš v autobuse položenú do môjho ramena. Dlaňou zohrievaš moje koleno. Nezachcelo sa ti zrazu šepkať slová tie slová? Nezachcelo ešte?

Nie, nezachcelo. Ideme rovno na letisko, aby sme sa zas rozlúčili. Aby sa z dvoch centimetrov opäť stalo dvetisíc kilometrov. Aby sme znova všetko prekonvertovali na čísla, dáta, jednotky a nuly, symboly. Cítim sa ako v časovej slučke.

Časť siedma: Slovami
Už nevládzem písať. Nenávidím slová navždy a nikdy. Priveľmi sa nimi plytvá. Neohraničené slová. Nútiš ma nimi veriť vo večnosť, ktorá je biologicky, fyzikálne a chemicky nemožná. Večnosť. Posielaš mi listy, nadrobené a plné slov - úhľadný rukopis technického písma, večer prechádzam po každej jednej tvojej litere, po tých presných a hranatých písmenách a uvedomujem si, že viac ako slová mi nemôžeš ponúknuť. Slová nikdy a navždy väčšinou sú samo o sebe silné. Budeme spolu navždy. Koľkokrát sme to už počuli. Nikdy ťa neopustím. Nespočetne. Veľa. Krát.

Skombinovať slová nikdy a navždy je najťažšie.

Vždy je to ťažké, keď niečo nikdy má byť už navždy.

Zdieľaj článok na facebooku
34 odoberateľov
Skvrnka

Ahoj, som päťročné dievčatko s nadmerným libidom a rada stúpam opätkami po vajciach. Vo voľnom čase rada rozbíjam dildom pamätníky vojenských hrdinov, čítam Vampýrsku akadémiu a vyváram mŕtve bábätká do huspeniny. Moja tvár sa podobá na krvácajúce genitálie vzrušenej osemdesiatničky, tak si nerobte o mne zbytočné ilúzie. Som citový a emočný retard milujúci primitívny, sexistický, nechutný a absurdný humor. Rozosmievajú ma vtipy o mŕtvych BDSM mačiatkach, čo umreli na pohlavnú chorobu a tiež fotky mŕtvych ľudí. Ľúbim autistov, ajťákov, vyhrážanie sa kamarátom uchovávaním ich popola po kremácii v obývačke na poličke s rodinnými fotkami. Môj životný sen je vidieť Rím, založiť progresívnu obchodnú sieť s výbavičkou pre mačky, presadiť nápad vyrábania vibrátorov, ktoré by sa dali zakúpiť v rodinnom balení a narodiť sa v ďaľšom živote ako chobotnica. Mám rada syr, bolesť a som vraj satan. Väčšinou mám len husté reči, v praxi som úplne neškodná. To je tak asi všetko :)

Komenty k článku

  1. 1
    Schizoofrenik

    24 ročný chalan
    Úplne mimo

    Nakupuj celý balík a ak nebývaš sama odkladaj v pivnici hore na trubky, nikto to tam nikdy nečistí a nemusíš vkuse behať do lekárne.

    A vyzerá to viac diabeticky
  2. 2
    Antifunebracka

    29 ročný muž
    oklamcak birdzu

    Znieš ako človek, čo si v živote veľa lásky neužil.
  3. 3
    Misfit44

    7 ročné dievča

    fu, nespomenula si potrebnu sirku pasma
  4. 4
    Drink

    27 ročný muž

    Citatelne :smile: