Až na skvostný dramatický záver ako z Rómea a Júlie, keď som ja stála v gaťkách na balkóne a presviedčala ho nech nerobí blbosti a ide sa preboha vyspať domov to bol celkom zvláštny večer, ktorý mal predohru už nadránom, keď mi volala jedna moja drahá, že čo som mu urobila, pretože celý večer ma spomínal a dokonca, že jej aj trávu zohnal ale, že bohužial si s ňou nedal. Presviedčala ma asi ďalšie dve minúty o tom, že dá aj ruku do ohňa za to, že keď nastupoval do autobusu, tak mi povedal, že ma miluje. Nepovedal. Aspoň, taká mala satisfakcia, aspoň niečo, čo pôsobilo ako balzam na dušu a aj na modriny, ktoré mi v ten deň spôsobil- taká malá úchylka...
Niekto mi raz povedal, že som emociálne ochladla a možno je to aj svojím spôsobom pravda. Akosi so mnou už nič nerobí búrka, dokonca som prišla na to, že ma miestami ukľudňuje. Udrieť celou svojou silou do zeme, na to nemá odvahu hocikto a pozerať sa na to cez odostreté okná ma fascinuje. Energia. Nespútanosť. Voľnosť. Pár sekúnd slávy s odozvou.
Čo bude zajtra?! To nik netuší, možno sa ráno zobudím a konečne nájdem na telefóne, že správa bola doručená.
A možno nie.
Možno ju už nikdy nik neprečíta a navždy ostane niekde vysieť v imaginárnej sieti nezodpovedaných otázok.
We will see...someday...one day...it will come.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Mala si si pozicat nejaky suvenir..naprikald ten prudko jebateľný sveter