Cesta do Krakowa za Bohom

Ísť z Košíc do Krakowa kvôli jednému kostolu a bohoslužbe môže napadnúť len veriacim. Haló, čo tak si obzrieť toto krásne mesto? Keby som toto vedel, nedostanú ma do toho autobusu ani keby dobošky zadarmo rozdávali (asi aj preto, lebo dobošky veľmi nemusím). A to som skoro zaspal a zmeškal ho. No ale nechoď, keď je ten výlet zadarmo! Už v autobuse som pochopil, že som sa totálne mýlil. Žiadne mladé dievčatá, ani chlapci. Len starí, ľudia so zošuverenou kožou, ktorú keby ste poškrabali, opadla by ako nejaká palacinka. Títo dôchodcovia tam "spievali" kostolné pesničky. A babka čo spievala najviac, sedela najust hneď za mnou. Keď som si nasadil sluchátka, moju spolusediaca ma hneď prepaľovala pohľadom. Aj keď sa tvárila, že ona je jedna z tých kúl, ale ja som prekukol jej myšlienky. Trošku som sa cestou vyspal, ale veľmi to nešlo, kedže sa dosť často modlili. Asi prvýkrát som počul také skutočné modlenie a vôbec som si ho také nepredstavoval. Oni jednu a tú istú vetu asi 10krát povedali. A takýchto viet bolo príliš veľa. Predstavoval som si  náš autobus, z ktorého vychádzajú modlitebné vety ako si pokojne ide po cestičke a zrazu z čista jasna doňho udrie blesk a z autobusu ostane len popol. Aká irónia. Na(ne)štastie sa tak nestalo. 

Keď sme dorazili do cieľa, mali sme sme rozchod 2 hodiny. Na jeden areál, ktorý by sa podrobne dal obzrieť za 30 minút. Išlo ma poraziť, že tak plytváme časom. Radšej sme si mohli pozrieť centrum mesta. Potom, čo som obzrel každý kút, šiel som si obzrieť aj okolie toho areálu. Cítil som sa ako taký rebel. Samozrejme nikde nič zaujímavé, len jedna malá vlaková stanica, a tak som sa šiel najesť do reštiky (bolo to niečo na štýl jedálne). Za rezeň, hranolky a kolu som zaplatil 23 zlotych. Moja peňaženka ťažko zaplakala. Dojedol som a hybaj na bohoslužbu, na ktorú som mal ísť. Ja, ateista. 

V kostole som s ostatnými praktikoval cvičenie a la postaviť sa - posadiť sa. Ale ako mali smolu, ale tie dristy čo oni spievajú vôbec neovládam. Raz ako tak pozerám, všetci si sadajú, tak si sadnem aj ja. Ale oni sedeli nejako divne. Keď som sa pozrel lepšie, zistil som že oni kľačia. To kde sme, aby som ešte aj kľačať mal?! Aha.. v kostole. No tak som si povedal, že som v ich chráme a tak to vyskúšam. Zaujímalo by ma, ako to zvládajú staré babky s kolenami. 

Ku koncu sa zrazu všetci začali obzerať a tak som to po nich opakoval, aby som nebol nápadný. Potom si podávali ruky a hovorili si návzájom nejakú hatlaninku. Ja som mal už stresy, že ma prebodnú krížom ako nejakého upíra, keď zistia, že nie som "ich človek". Aj mne začali podávať ruky, tak som im ich podával tiež, ale ja som sa len na nich usmieval ako debil. Zabralo to, neodhalili ma. Kríž stále visí. Há! Ale objavil som tam zástrčku. Priamo pod mojim sedením! Och ako som ju vtedy potreboval.  

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu