Mama nemala vodičak,  autom chodil len otec do práce.  Teda my sme museli chodit do školy busom - SADkou.  Pamätám si na tie tmavé rána,  keď ste nevedeli či je 6 hodin rano alebo 2 hodiny v noci.  Takto sme cestovali skoro každý školský deň.  V autobuse plnka, ale ja som sedel.  Stále som počúval hudbu cez sluchatka.  Vtedy som mal ešte Nokiu,  original - tlačidkovú.  A počúval som P!nk. Skoro stále, keďže ako 13-ročný som veľký prehľad v hudbe nemal.  

Teraz, po 5 rokoch sedím znova v tom buse.  Po toľkých veciach čo som zažil za 5 rokov, sa ocitám na rovnakom mieste, v rovnakú hodinu.  A znova mi hraje P!nk v sluchatkach. Avšak moje zmýšľanie sa dosť zmenilo. Vtedy ma trápili také banality, že keby stretnem svoje staré ja,  poklepem ho po pleci a poviem mu: Nevadí,  bude to ešte horšie!  

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár