V kalužiach, ktoré ostali na chodníku po výdatnom daždi, sa odrážalo slnko, ktoré vykukovalo spoza mrakov na oblohe. Typická vôňa, ktorá býva po daždi sa šírila okolím. On stál pri vlaku hľadiac do okna vlaku s úsmevom na tvári. Ale ten úsmev nebol obyčajný. Bol to ten druh úsmevu, ktorý vidíme len v romantických filmoch. Jeho tvár však neostala len pri úsmeve. S úsmevom sa striedali aj milé grimasy, ktoré roztápali aj ten najväčší ľadovec. A oči? Plné lásky a pokoja. Toto všetko mu dievča vo vlaku s radosťou opätovalo. Ale prišla jedna jediná sekunda, ktorá toto všetko, čo som sledoval zničila. Chlapcov úsmev sa zmenil na zdesenie. Na tento pohľad len tak nezabudnem. Oči sa mu rozšírili a ústa otvorili, akoby chcel vykríknuť. Lenže nevydal zo seba ani hláska. Čepeľ dýky, ktorá prebodávala jeho srdce bola zdrojom neskutočnej bolesti. Ale táto bolesť netrvala dlho. Dokonca nebola ani dosť dlhá na to, aby si uvedomil čo sa stalo. Padol. Ona spočiatku nechápala čo sa deje. Ale rýchlo jej to došlo. Jej telo nevedelo čo má robiť skôr. Či mlátiť rukami o sklo, či revať na celý vlak, alebo roniť potoky sĺz. Nakoniec toto všetko zvládlo telo naraz. Nevnímala okolo seba nič iné, len jeho, ako nehybne leží na zemi, ako sa krv mieša s dažďovou vodou v mláke. Akoby to ešte nestačilo, vlak sa pohol. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár