- Kto je tam?
- Frustrácia.
Nie, neubytujem ťa, moja zlatá, už vás je u mňa vyše hlavy. Ak sa v dohľadnej dobe neodsťahujete, budem vás musieť po jednom defenestrovať ručne-stručne hádam aj cez korienky vlasov.
To je tak, čoraz častejšie v sebe cítim podráždenosť, rozhorčenosť i hnev. A pritom sa nič vážne nedeje a mohla by som byť vyrovnaná a spokojná, lenže... Ono nieže len nič vážne sa nedeje, ono sa nedeje vôbec nič. A isteže, koho je to chyba? Samozrejme, že moja. Lebo som tragéd (ak neveríte, opýtajte sa pána bluepantera). A správny tragéd stagnuje na mieste, je pohodlný a bojí sa pohnúť prstom. Plus jeho neschopnosť ho natoľko rozčuľuje, až ho opätovne zväzuje. (áno, opakujem sa, som ako starý film prerobený do 3D, aby mohol byť znovuvypustený do kín a zarobiť majland, ibaže ja z tohto asi profitovať nebudem) Najradšej by som dala okamžitú výpoveď, nonšalantne odhodila kľúč od mreže na znak slobody (aspoň kým by som nedošla na úrad práce – to je môj naj kamoš, ktorý je tu takmer vždy pre mňa a dokonca ma aj pravidelne k sebe pozýva na návštevy, no nie je to bomba?), ale cestou by som ešte promotérkam parfumov a inej najsamsuper kozmetiky podpálila pult. Pretože sa vo vyvolené dni neviem obrniť a počúvanie tých pridobre premyslených drístov počas niekoľkých hodín neskutočne lezie na nervy. Minule ma asi aj jedna deva začula, nevšimla som si, že stojí blízko mňa, keď som vyriekla, že dúfam, že na ďalší deň neprídu. Ale neprišli. Vidíte, kam to so mnou speje?
Tak strašne potrebujem niečo iné, až sa bojím, že si začínam zvykať, zmierim sa s týmto nudným stereotypným hnitím a nič záživné nebude. Čo ak sa zmením na zatrpknutú fúriu? Doteraz som bola dobrá. Príliš dobrá (alebo hlúpa by sa dalo tiež povedať) a príliš málo som chcela, nechala som si skákať po hlave. A myslím si, že je škoda nechať ušliapať tvár, ktorá vyzerá o približne polovicu mladšie, ako je jej skutočný vek. Navyše predvčerom ma zas slečna rebríčkovo vyššie postavená naštvala, tak som následne včera odmietla podať pomocnú ruku. Áno, dostavili sa mi potom mierne výčitky svedomia, ale z druhej strany sa na povrch, asi cez tie korienky vlasov, vynorilo neľútostné, že tak jej treba, keď sa tak správa. Možno mi to dá ešte vyžrať. Fajn smerom sa uberám veru.
Mám toho v tomto meste proste plné zuby. Fakt by som chcela vycestovať, najlepšie pracovne. Alebo aspoň výletne, no poriadne, nie iba na jednou-nohou-doma výletík. Ale správny tragéd nemá spoločnosť a...
Bože, zas niekto klope. Vraj pud sebazáchovy, že sa nemám ľutovať. Haha, ani teba neubytujem, no cell rooms available.
Blog
Komentuj
14 komentov k blogu
10
keď už o tom hovoríš, dnes som sa nad tým pozastavil častejšie ako zvyčajne, je možné, že za malý moment začujem klopanie
Napíš svoj komentár
po prečítaní nie až také hurá, ale na tomto - ale cestou by som ešte promotérkam parfumov a inej najsamsuper kozmetiky podpálila pult - som sa zasmial
ak nemáš spoločnosť, tak poskytnem tragéda do partie - 5teho mám štátnice, keď spravím pôjdem ťa pozrieť, a keď nespravím tak tiež, v oboch prípadoch cestou vytriezviem