Môj pes Pandikir

Stoupají ke mně duchové a chtejí mně sníst. Jejich prúsvitné paprče ceze mně přecházejí, ale nevědí mně ješte hycic. Ale voni se zhmotňují. 

Márnosť šedivá, ďalší premárnený deň. Márnosť nad márnosť, tristo hrmených. Sedím tu jak hluchý v tme. Áno, dáva to zmysel, lebo je hluchý takže nič nepočuje a ešte k tomu je tma, takže nič nevidí. Takže je v desiatich prdeliach z desiatich.
"Ale on ešte cíti, Goodking. Cíti! On cíti."
Tvoja baba cíti, že ju tvoj ded neľúbi!
Ešte horšia situácia ako keď som kúpil známeho dcére na hranie skutočný plynový sporák. Zjebali ma, že im vyhodím do vzduchu celý byt, hlupáci. Vysvetlil som im, že som zo sporáku odstránil zapaľovací mechanizmus, takže z neho ide len plyn. Nič zlé sa nemôže stať! 

Nádej je stratená. Vyslal som pátraciu čatu, ale aj tá sa stratila. A tak som vyslal pátraciu helikoptéru a...tá sa síce nestratila, ale pilotovi sa stratil mobil, a to je tiež veľmi zlé. Ešte horšie ako keď mi deti zobrala sociálka, pretože som ich nútil nosiť 3 páry ponožiek naraz. Samozrejme človeka hneď napadne otázka, ako sa o tom dozvedela sociálka? Nuž, niečí dermatológ nevie držať hubu, keď treba. 

A tak tu sedím a sedzím ako sadza a deň plynie okolo mňa. Sekundy plávajú ako ryby. Minúty sú žraloky a občas prejde okolo aj hodinová veľryba. Je to veľmi veľmi zlé a trvá to už viac než rok. Je to ešte horšie ako keď ma vyhodili z podniku, pretože som sa snažil nahlas rátať do desať v jazyku, ktorý som si vymyslel. Sotva som sa dostal k päťke a už som letel. "Kokot, kurva, tučibomba, piča...." a skôr než som stihol povedať "jebať" už som bol von. Ale lepšie tak, zvyšné číslice som ešte aj tak nemal vymyslené.

Veľmi zlé. Chcel by som vstať a niečo ísť robiť, ale ani neviem čo, všetko je také jednaké. Je to ešte horšie ako keď ma opustila žena, pretože som namiesto sprchového kúta, na ktorom sme sa dohodli, do kúpeľne nainštaloval telefónnu búdku. Po tom čo sa na mňa vyrevala z nej zavolala mame a šla bývať tam. Odvtedy som ju nevidel. Pamätám sa, že som po nej ešte vrieskal "Ha!, ohŕňaš nosom, ale zo sprchového kúta by si sa mame nedovolala!".

Všetko je mimo svojho miesta, Sahara. A každá akcia je ako nabrať polievkovú lyžičku piesku a ísť ho peši presypať na iné miesto na zemeguli. A potom sa vrátiť a nabrať ďalšiu lyžičku. A medzitým vetry privejú ďalšiu tonu piesku. Takáto lyžička je napríklad prečítať knihu o webových službách. Aj pri plnej snahe by to trvalo tri, štyri celé dni. Akurát, že jedna knižka je absolútne nič, totálne hovno, takže po troch superpilných dňoch by som bol aj tak tam kde som. Je to ešte horšie ako keď som sedel v base a na tvár si nechal vytetovať mená spoluväzňov s každým kriminálnym činom čo v base spáchali, o ktorom dozorcovia nevedeli.

Možno tak za celý polrok urputnej snahy by som dohnal aspoň to najnutnejšie. A čím viac sa toho hromadí, tým viac sa mi chce ísť radšej na youtube a pozrieť si ho celý, aby som nemyslel na tú Saharu. Je to ešte horšie ako keď som nášmu rodinnému psovi zmenil meno, bez toho, aby som o tom niekomu povedal a on potom úplne prestal počúvať.
"Majky majky, poď sem, no poď"...nezáujem. Vždy až keď všetci vzdali snahy a odišli, povedal som mu
"Pandikir! Ak nebudeš reagovať, dajú ťa utratiť."
A tak sa aj stalo. Zverolekár si myslel, že Pandikir má Alzheimera a tak mu to radšej pichli.

Lenže nemal by som problém hoci aj ten piesok preniesť lžíci po lžíci. Ale tá lyžica je zdeformovaná, pokrócená ako extrémny skialpinista, ktorý zakopne pri prvom oblúku. A diváci sledujú ako sa rúti dole a kývu jemne hlavami, hore a dolu, pink, pink, pink, pink, pink a po 185tom, poslednom pinku spravia o čosi väčšie pokývnutie a potom prestanú kývať. Do tej lyžice sa nedá nič poriadne nabrať, všetko sa vysype. Je to zlé, je to ešte horšie, ako keď som šiel na návštevu na psychiatriu a súhlasil so všetkým čo kto povedal. Potom si ma tam nechali.

V tej lžíci sa nedá nič preniesť, nelžem. Možno pár zrniek, ale to by nestačilo ani na zaliatie jednej kávy. A tak sedzím a čumím. Je to ešte horšie ako keď som sa omylom vykadil do sprchy a potom som to chcel rýchlo zahladiť, lebo spolubývajúci už búchal na dvere, že aj on sa potrebuje osprchovať. A tak som v panike krvopotne natlačil hovno do sprchovej ružice. No nepomohlo to, keď zapol sprchu, začalo sa to na neho plaziť ako mäso z mlynčeka.

A tak sedzím a čumím. A čumím, že čo prídze, lenže nič nechodzí a aj keď príde tak to nebude nič dobré. Len chudoba a bolesť sú zadarmo. A v hlave mám len tú pokrócenú lyžičku. Je to ešte horšie ako keď som vyšľachtil tu obrovskú dvestogramovú muchu a snažil sa nájsť si s ňou bývanie. Nikde nás nechceli. Nikdy som jej to povedal, pretože by jej to zlomilo srdce(ktoré muchy asi nemajú), no pravda je taká, že nás tam nechceli len a len kvôli nej. A pritom bola dosť tichá, keď chodila znelo to nanajvýš ako keď niekto silno klepká striedavo ukazovákom a prostredníkom po dutom drevenom stole. Je síce pravda, že občas vybila okno, keď do neho narážala.

Ach Pandikir, kde je môj pes Pandikir? Kde len teraz je. Pískam, ale on nechodzí. Tlieskam, ale on nechodzí. Volám ho, ale on nechodzí.
"Toto je knižnica!", hovoria mi ľudia naokolo, ale ja ich nedbám, len kričím "Pandikíííííír! Pandikííííír!". Podídem ku knižničiarke, kľaknem si, a opýtam sa jej nohy
"Nevidela si tu takého malého psíka?". No noha nevie. Nohy nikdy nevedia. 
"Prečo sa rozprávate s mojou nohou?", spýta sa ma knižničiarka.
"Pretože, kto nemá v hlave, musí mať v nohách".
Vyvádzajú ma von a ja kričím "Pandikííííír! Pandikííííír!".










Zdieľaj článok na facebooku
33 odoberateľov

Komenty k článku