Moja maličkosť

Dnes som úplne stroskotal. Za celý deň v práci som zasa nič nespravil. Najprv som celú noc nespal, lebo som mal po meditácii nočné mory, snívalo sa mi, že som v práci a nič neviem spraviť, takže som sa celú noc budil a prevaľoval v posteli.  Apotom som vstal o pol šiestej a šiel do práce fajne rozjebaný a nič som nevedel spraviť. Po desiatich hodinách som to vzdal. Ostatní samozrejme všetko stíhajú. Manažér si vzal deň až dva paragraf, lebo sa cíti nachladený, tester si zobral paragraf na dva dni lebo je chorý, ďalší tester detto. Kolegyne programátorky síce do práce chodia, ale na striktných 8 hodín a tiež nejako nemajú problémy. 

O piatej som sa teda vybral domov a odvtedy sa neviem prestať sťažovať sa na to aké je všetko zlé. Obvykle sa ovládnem, ale dnes to proste nejde zastaviť. Idem po ulici a hovorím si "to je fakt v piči. To je zlé. to nie je normálne". A viem, že prídem domov a bude ma čakať búchanie. Tak radšej idem na poštu po niečo čo som potreboval už dávno vyzdvihnúť, kúpim si pivko, idem na Aničku, zmeditujem pol hodinku, na pár minút pri tom zaspím na lavičke ako bezďák.

Celú cestu tam aj domov sa sťažujem a sťažujem, myšlienky mi vytekajú z hlavy výtok z promiskuitnej ženy. Volá mi otec, bol u mňa v byte. Pýtal sa, či som chcel vymeniť žiarovky v kúpelni, že som dával dole sadrokartónové(či čo to je) dlaždice zo stropu. Nevysvetľoval som mu, že to je na účely búchania susedom na stenu. Je to ako nočná mora čo prišla odnikiaľ a nechce sa skončiť. Možno, že zajtra ráno pôjdem tým kokotom zaklopať, lebo to už musí skončiť, alebo aspoň musím mať dobrý pocit, že som pre to niečo urobil a môžem im začať sypať psie hovná do schránky.

Kurva, tých nočných môr je veľa. Práca, zdravie, bývanie, vzťahy, proste vlastne všetko. Všetko je úplne zle. Už nechcem bývať v tom byte, už nechcem bývať v žiadnom. Ako jeden známy a jeho priateľka. Celý život prežili v paneláku. Mali šťastie na susedov, tak si neboli vedomí, že môžu chytiť zlého. A tak sa aj stalo, kúpili si byt a potom mali šťastie, že ho dokázali predať (nejakému nešťastníkovi), pretože sused nad nimi bol alkoholik. A odvtedy sa zaprisahali, že byt si v živote nekúpia, žijú v podnájme a ak tak len dom.  Je to choré bývať v tej panelovej barabizni, kde je človek vydaný napospas susedom. Nemôžem si byť ani stopercentne istý, že to sú tí čo si myslím, že sú, ale už mi to je asi aj jedno, prinajhoršom budem za kokota, to som aj tak furt a všade tak jebem na to.

Kurva, každá z týchto vecí by ma sama o sebe riadne srala. Veď kto chce bývať v riti kde počúva trepania celý deň každý deň furt. Kto chce byť furt sám bez nikoho, bez kamarátov aj vzťahov. Kto chce robiť od vidím do nevidím, len aby bol aj po viac ako piatich rokoch furt jak idiot. Dnes je fakt zlý deň. Nemám na to už fakt nervy rok čo rok čo rok čo rok čo rok stále len vo väčšej piči. Zo šedej sa stáva čierna a z čierne venta. Lebo svet cíti, že som postihnutý. Susedia cítia. Aj ľudia cítia. Aj práca to cíti, že mám príliš rozštiepený mozog, aby som ju vyriešil. Ako chlapík s aidsom bez obrany, bez imunitnéo systému, čo sa ide prejsť do cigánskej osady. Môže si byť istý, že dostane VŠETKO čo tam bude.



Nenasadil som ani milipaskalový protitlak. Všetko si ma pekne postupne rozoberá. Áno, v práci som sa zlepšil o trochu, objektívne, fak to cítim, nie je to prelud, ale v tejto je toľko nových vecí a pičovín, že som akoby o 10 krokov nazad. Ako v Diable 2, keď postava zosilnie o x a príšery o 3x. Áno, aj niektoré životné veci s ktorými mám problém mi idú o chlp lepšie, lenže to sú také základné veci, že som ešte furt za opicami. A áno, som úplne sám, lebo som sa zbavil posledných ľudí, čo sa len tvárili, že sú kamaráti. Na toto rozhodnutie som ako na jediné vyslovene pyšný. Ale zasa to končí tak, že som sám.


A nie je najhoršie všetko to čo je. Mne je to u piči jak to je dnes, ale desí ma, že netuším čo s tým mám robiť. Netuším čo mám s tým všetkým, každým jedným osobitne robiť. Na nejaký dobrý byt v novostavbe, alebo dom nemám peniaze, lebo sa nemôžem spoľahnúť, že si udržim prácu. A kto vie čo ma čaká v nejakej ďalšej panelákovej barabizni ak by som tento byt predal a kúpil si naslepo nový. Práve počujem močenie nad hlavou, akoby mi niekto močil na hlavu, čo spravili s tým bytom, premenili ho na verejné záchody? Som si istý, že moja návšteva nič nevyrieši.

Alebo čo robiť s tou prácou. Vysrať sa na to? Ísť do zahraniča robiť niečo obyčajné? Trápiť sa znova každý deň po ešte veľa rokov kým mi to konečne dôjde a budem schopný niečo aj vyprodukovať? A čo ak aj dám výpoveď, kto potom pomôže mojej chorej have neschopnej rozmýšľať?

S tou rukou a ďalšími vecami už asi veľa pomoci tiež nie je. A myslím, že ani ľudia sa so mnou odrazu nezačnú baviť. Hlavne keď som furt tak dobre naladený zo všetkého a ani nemám čas, lebo som furt buď v práci, alebo v piči. 

Nevyzerá to dobre, všetko čoho sa chytím sa len dokazí. A všetko je to len moja chyba. Lebo na náhody už dávno neverím. Kokotom sa furt dejú kokotiny a úspechom úspešniny. Aké zvláštne. 

Cez víkend som počúval zasa Jordana Petersona. Za tých pár hodín čo mám od neho napočúvaných dal len jednu radu. Snažiť sa pomaličky meniť čo najmenšie veci, ktoré sme schopní zmeniť každý deň. A tým, že niečo zmeníme sa zmenia ďalšie veci naviazané na to. Iba o trošku. A potom zmeníme tie a zmenia sa veci naviazané na ne. A podľa mňa je to tak a podľa mňa je to vo väčšine prípadov jediná funkčná stratégia ako obrátiť život naruby. Ale ja už nechcem takto žiť ani deň. Fuj. 

Ale tak vesmíru je jedno čo chcem, alebo nechcem. Či zdochnem zajtra, alebo o sto rokov. Jediné čo mám v boji proti vermíru je moje tréningové pukátko na psa a štuple do uší. Musím niekde začať. Zajtra už musím ísť za tými kokotmi. Teraz už nemám výhovorku, že neviem kto to je. Teraz som si na 90% istý. Pôjdem za kokotmi hneď ráno a potom si vybavím ďalšiu autoškolu, aby som bol pripravený aj s vodičským oprávnením, keby som si musel, alebo chcel náhodou hľadať prácu v zahraničí. A potom sa pokúsim doriešiť tú prácu, aj keď tam je to úplne márne. A potom si kúpim mobil. To je ďalšia malá vec, ktorá by mi dosť pomohla v boji proti vesmíru. 

A aby som sa len nesťažoval. Dnes som za celý deň minul len 3 eurá. Mám také pravidlo, že na každý deň mám rozpočet 20 eur. Všetko čo neminiem sa mi priráta (piráta) do plusu. Znie to síce ako super rozpočet, dvacka na deň je predsa fúra peňazí. Veď aj som v pluse už skoro 500 eur, až na to, že zaplatím nové dvere a je po pluse. A potom novú omietku a môžem zasa jesť tresku s rožkami ďalších pár týždňov. A potom si nakoniec kúpim nový byt a môžem jesť už len rožky ďlaších sto rokov. Ale inak tá dvacka na deň inak znie fakt dobre. Až na to, že je to veľké hovno a piča.

Sto maličkostí v každom smere a bude mi snáď aspoň o trochu lepšie. Zatiaľ sa budem volať kokot. Asi zatiaľ nafurt, ale aj tak zatiaľ. Tak zatiaľ... 




Zdieľaj článok na facebooku
17 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Hagelslag

    22 ročný chalan
    Všade a nikde

    Tak negatívny článok, že si mi doebal celé ráno....kvôli tebe napíšem dnes večer po práci blog, ak neprídem o pol noci domov....
  2. 2
    Poppyseed

    23 ročný chalan
    Košice

    Asi tvoj najviac negativisticky clanok. Mozno by si si mal najst nejakych priatelov, a nie sa ich vsetkych zbavit. Alebo zenu.
  3. 3
    Soy_goodking

    29 ročný muž

    @Hagelslag Zacnem o sebe vydavat aj casopis a dojebem ti cely zivot:) No, tak mas slubenu moju citatelsku pozornost ked uz som sa k tomu blogu vlastne pricinil:)

    @Poppyseed Tak najprv sa musim zbavit starych co so mnou uz nie su kompatibilni az potom nabrat novych. Aj ked je pravda ze ta prva cast mi ide o dost lepsie ako ta druha:)
  4. 4
    Hagelslag

    22 ročný chalan
    Všade a nikde

    @soy_goodking A prečo by si mi chcel doebať celý život? :O Dobre, ja si rád čítam o ľuďoch, čo v sebe skrývajú :) takže sa teším...