Slzy mi napĺňali oči, snažila som sa ich zadržať. Tak sa hromadili, až ma oslepili a kotúľali sa po lícach, kde zaschli kvôli vetru.
Deň som už aj tak mala nevydarený. Pred búrkou má veľa ľudí zlú náladu, na tvárach mnohých ľudí som videla počas dňa nudu, ospalosť, alebo dokonca aj smútok. Všetko to naznačovalo tomu, že večer bude pršať. Aj pre mňa bol celý deň neživý. Bez podstaty. Bez života. Všetka radosť, aj tá najmenšia zo mňa vyprchala. Nezasmiala by som už ani na tom najlepšom vtipe. Nechcelo sa mi rozprávať o bežných veciach, a niekedy ma ťahalo na spanie, hoci som vôbec nebola unavená.
Moje srdce sužovala clivota. Bolelo ma srdce- je zlomené. Nie je to len fráza označujúca nešťastnú lásku. Je to naozajstná bolesť pod hrudníkom. Niečo sa mi tam zviera a krúti od smútku, zároveň naťahuje do všetkých strán spôsobuje mi bolesť, fyzickú bolesť.
Aké je to traumatizujúce, keď sa nevyznám vo vlastných pocitoch, keď vlastne neviem čo chcem. Koľko „rád“ som prečítala, ako zistiť, že ho milujem. Koľko slov som počula o láske. Koľko krát som chcela ľúbiť, milovať. Darovať niekomu kúsok zo svojho šťastia. Chcela som niekoho milovať z celého srdca, z celej vôle svojej mysle, z celej duše...
Túžim sa však rozhodnúť správne a naplniť „poslanie“, ktoré mi je dané. Urobiť, to čo musím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár