Ale aj lepšie. Predsa sa sa našlo niečo, čo ma veľmi potešilo. Sms-ka. Od neho. Môjho angličana. Sama nechápem, čo mi na tých desiatich slovách tak zlepšilo rannú, večerom pokazenú náladu. Asi to, že z nich cítim, čo on cíti.
Mimochodom, teraz mám taliančinu. Píšeme diktát. Teda oni píšu diktát, ja píšem toto. Je to záživnejšie. Potom si odsedím ešte dlhé tri hodiny a hurá domov. Bez lístka na vlak. Príliš drahý a revízora som ešte nestretla na mojej trase. Aj keď... Ale nerozumiem tomu. U nás stojí lístok na trasu tridsaťpäť kilometrov cca. 1, 5 eura a tuto je to na desať minútovú cestu 2, 7 eura! Musím uznať, vlakové a autobusové priestory vyzerajú v porovnaní s našimi ako ďaleká budúcnosť, no mne je fakt jedno, kde tých pár minút presedím.
Zvoní. Nádherný predmet, taliančina.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár