Návštevy z povinnosti

Všetky moje blogy a statusy sú vlastne len také splašky myšlienok. Nečakajte tu žiaden dej, pointu, proste sú to len.. záchodovky.

Neviem, či o sebe môžem povedať, že som nejak extra spoločenská osoba. Bola som, ale uvedomila som si, že najlepšie je mi doma v byte s manželom. Potom je tu nejaký úzky okruh ľudí, ktorých mám rada, stretávame sa, ale stále to moje top top je keď sme doma sami. A tu sa dostávame k veci, ktorá ma vie poriadne znechutiť - návštevy z povinnosti.

Áno, je to škaredé, pokrytecké, sebecké a neviem aké ešte. Ale proste sú tu ľudia, ktorí ťa proste pozvú k sebe. "Príď nás pozrieť." Nebývate v jednom meste, ani sa nestretávate, nepíšete si, nevoláte, sú to ľudia z minulosti, s ktorými sa vám prepletali životy, prípadne nejaký otcov bratranec. A zrazu keď sa vaše bytosti majú vyskytnúť v blízkosti 5 km, hneď to vidia ako výbornú príležitosť sa stretnúť. Ja to tak nevidím. Niekedy je to ale hlúpe odmietnuť, niekedy mi v tom momente nenapadne žiaden dobrý dôvod, ako sa z toho vykrútiť... tak sa ocitnem na návšteve z povinnosti.

Aký to má zmysel? Sadneme si, formalitky, vodička s citrónom, čajík, koláčik. A príde otázka "ako sa máš, čo máš nové?". No čo ti budem hovoriť? Nebola si v mojom živote už niekoľko mesiacov z najrôznejších príčin a čo ti mám teraz povedať? Osobné veci čo prežívam alebo som prekonala? Moc osobné, nevidíš do toho, nemám potrebu sa ti zverovať so strašne citlivými oblasťami a trampôtkami. Práca? Nevidíš do toho, nemám potrebu ti to vysvetľovať. Čo ti budem hovoriť o tom, koho vyhodil a prečo to bolo šokujúce, kvôli čomu sa niečo začalo robiť úplne inak, kedy ma šéf pochválil, čo vtipné povedal kolega, akú slovnú prestrelku na klasickú politickú a náboženskú tému sme mali na poschodí, lebo proste vôbec nič ti to nehovorí. Ani tí ľudia, ani ich povahy, pozadie, proste nič. A vlastne je ti to cudzie a je to pochopiteľné. Peniaze? Vešať niekomu na nos rodinný rozpočet je moc osobné. Aj keď ma nekonečne potešilo, že sa nám mesačne podarí odložiť 200€, nemyslím si, že to rovnakú emóciu vyvolá aj v tebe, ani emóciu blízku mojej, ani nechápeš prečo je to super, a obávam sa, že jediné čo si z toho odnesieš je pocit, že som hrozný škrob (čo nie je nutne zlý záver). Skúsme niečo všeobecnejšie - bývanie, riešime bývanie. Môžem sa sťažovať aký je zlý systém, že na nájom potrebujeme dať celú moju výplatu, potom môžem jedným dychom vysvetliť, že mám normálnu prácu a nepredávam výživové doplnky cez internet. Môžem sa sťažovať, že je malá ponuka bytov tu kde máme prácu, môžem škaredo povedať, že sa mi nepáči bývať so svokrovcami v zaprdenej dedine, aj keď by to bolo finančne najlepšie. Ale to nebude pozitívna a konštruktívna diskusia, však? Stretnúť sa a sťažovať sa pravdepodobne neprispeje k všeobecnému šťastiu. Mohli by sme napríklad preberať niečo extra všeobecné, nejaké globálne otepľovanie, odlesňovanie v Arménsku, jedincov, ktorí využívajú druhých, úžasné mačky, rozdeliť sa na 2 tábory, kde jedna skupina bude tvrdiť, že nosorožec je len obézny jednorožec a druhá skupina bude oponovať... ale ako sa dostaneš k takej téme. Len musíš začať s nejakými všeobecnými otázkami, nemôžete sa stretnúť a povedať "ahoj, akú omáčku máš radšej ku kebabu? Cesnakovú, pikantnú, niečo jemné bylinkové?" Môžeme napríklad hovoriť o niečom každodennom ako je varenie čo ma nekonečne baví, upratovanie, nákupy potravín, pranie, ale to chlapov asi nebude baviť a bojím sa, že koniec koncov si asi ajtak uvedomíte, že som hrozný škrob. Môžeme sa baviť o tom, že naše auto je už 5 týždňov na ceste do servisu, ale stále tam nedošlo kvôli niekomu čo nie je naša chyba, ale to je zase sťažovanie. Možno sa opýtate na svadbu, ale z toho vyplynie, že som hrozný škrob, to je mi jasné. Môžeme si povedať nejaké polovtipné a polozaujímavé situácie, čo sme zažili. Povieme vám o tom ako sme vyberali vysávač, strávili v elektre 2 hodiny a všetky ich zapínali, otáčali kolieska a bolo to komické. To je dobrý plán! Len si pri takýchto veciach dáme pozor, aby sme toho druhého nezosmiešnili. Bude to chcieť trošku sústredenia, ale dáme to.

Tento víkend ma návšteva z povinnosti čaká. Pre mňa ľahko nekomfortné, pre manžela extra nekomfortné, keďže sú to pre neho cudzí ľudia. Najlepšie čo sa mi môže stať bude, ak oni budú tvoriť 80% konverzácie a my len tak 20%. A mne je to jedno, môžeme počúvať o vašich dokonalých dovolenkách, autách, výletoch, šperkoch od Pandory a zeleninových šalátoch s bravčovou panenkou, chia semienkami, hokaido tekvicou, preliaty dresingom z kuriatok a batát za 30€. To zvládnem. Keď už tá návšteva z povinnosti musí byť.

Držte nám palce, Bryndz. A keď budete na návšteve z povinnosti spomeňte si, že Subarnica s vami súcití.  

Zdieľaj článok na facebooku
29 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Lenkaska1

    24 ročné dievča
    Bratislava

    Toto mi presne pripomina, ked som na nejakej navsteve u rodinnych prislusnikov, ktorych vidim raz za rok a nemaju absolutne potuchy o tom, aky zivot zijem. Tiez nikdy neviem, ako odpovedat na otazku "ako sa mas"... Ci zacat realne rozoberat svoj zivot a osobne veci a vysvetlovat cele pozadie?? Ale vacsinou odpoviem len tak vseobecne a nie moc do hlbky jednou vetickou a potom necham hovorit ich a uz len reagujem/pritakavam na to co mi hovoria