Netušil som, že zrovna v ten deň sa všetko zmení a ja budem nútený svoj malý, ale bezpečný svet monotónnosti opustiť. Ale stalo sa. Po úspešnom, donquijotovskom súboji s budíkom, som sa ako vždy odobral na toaletu spolu s mojím neodmysliteľným týždenníkom. Vždy sa z neho podozvedám o aktualitách zo sveta domáceho i zahraničného šoubiznisu. Kto s kým, kedy, kde, prečo, za koľko. Všetko sú to pálčivé otázky, na ktoré by som cez zvyšok dňa nemal čas. Po nasýtení môjho mozgu informáciami, sa spokojne uberám raňajkovať. Davam si svoju obľúbenú morčaciu šunku s celozrnným rožkom. Už zostáva len vykonať "skrášľovací" rituál a hneď môžem vyštartovať do dalšieho monotónneho dňa. Minimálne do predpokladaného monotónneho dňa.
Zatváram za sebou vchodové dvere a kľudným krokom sa uberám k vlakovej stanici. Kupujem si svoj študentský lístok a čakám na príchod ECčka. Ako vždy mešká. Vôbec mi to nevadí, mam časovú rezervu. Nakoniec vždy dorazí. Ospravedlňujú sa za meškanie. Tvária sa, ako keby nemeškali každý deň. Čo už, aj železnice majú svoju monotónnosť. Našiel som si miesto u staršieho pána, ktorého oči ešte značne bojujú so spánkom. Cestá netrvá dlho. Po hodine vystupujem.
Prvá etapa môjho dňa je úspešne zvládnutá. Zatiaľ všetko ako vždy. "Zlatá monotónost", hodnotím. Ponáhľam sa k zastávke. Kúpujem si lístok a autobus je už aj tam. Nastupujem a nechávam sa odviesť k škole. Po pár minútach vystupujem. Zlovestne sa predo mnou zjavuje silueta školy. Nič sa nedá robiť, vstupujem. Čaká ma nejaká prednáška. Pred hodinou sa ešte zabávam hraním Angry Birds-u. Prednáška začína. Prednáška konči. Nevedel by som s určitosťou povedať, o čom presne bola. Pred skúškovým snaď zistím. Alebo nie.
Takto sa to ešte zopár ráz opakuje v priebehu dňa. Bežný deň. Po skončení poslednej prednášky zas nastupujem do autobusu. Zas vystupujem. Zas nasadám do vlaku. Teraz však ide o rýchlik s kupé. Podarí sa mi obsadiť jedno len pre seba. Vlak sa však napĺňa s ľuďmi. Do kupé vstupuje dievčina a pýta sa ma "máš tu voľno?", odpovedám jej kladne. Teraz toho už ľutujem. Bol to začiatok konca. K známemu porekadlu "všetky cesty vedú do Ríma", musim dodať "a všetky zmeny vedú do pekla". A tu sa moje zmeny vedúce do pekla začali.
Tá dievčina ma okamžite očarila. Neveril som na mýtické bytosti ako láska na prvý pohľad, ale toto bolo ono. Jej smaragdové oči, jej milý, ale šibalský úsmev, jej nádherné vlasy a inteligentný zjav. Úplne ma dostali. A keď sa ku mne prihovorila... Bolo to také nepravdepodobné, také snové. Pýtala sa ma, kam cestujem. Po mojej odpovedi sme ostali obaja zaskočení. Zistili sme, že sme z rovnakého mesta. Ona sa len usmievala a tvrdila, že nerozumie, ako je možné, že sme sa už skôr nestretli. Tiež som tomu nerozumel.
Cesta sa mi zdala taká dlhá. Každá jej sekunda ma napĺňala. Po príchode som sa s ňou rozlúčil. Povedali sme si, že sa ešte určite stretneme. Ja som zvyšok dňa strávil s myšlienkami na ňu. Odložil som svoje pravidelné hranie a len tak som rozmýšlal. Rozmýšlal som nad tým, čo by mohlo byť, ako by mohlo byť všetko iné. Boli to myšlienky, ktoré ma roky netrápili. Žil som vo svojej vlastnej monotónnosti a bol som spokojný. Šťastný som nebol. To by som musel klamať. Bol som však spokojný.
Zrazu však bola moja spokojnosť preč. Pochopil som, že ma v skutočnosti môj život nenapĺňa. Nie spôsobom, akým by som to chcel. Na strane druhej som však dobre vedel, že keď zídem zo starej cesty, už sa na ňu len tak nevrátim. Vedel som, kam všetko povedie. Vedel som, prečo som na tej ceste, ktorej som. Všetko som dobre vedel, ale rozum ma teraz nezachránil.
Ubehlo niekoľko dní a ja som ju stále nevidel. Opäť sa však zjavila. Presne ako blesk z jasného neba. Zas sme sa úžasne porozprávali. Bolo až strašidelné, ako sme si rozumeli. Ako dvaja ľudia, ktorí sa poznajú už celú večnosť. Veľa vecí som o nej zistil, veľa vecí zistila ona o mne. Nie je mojím zvykom len tak sa odhaľovať, ale u nej mi to vôbec nevadilo. Citil som, že jej môžem veriť. Nakoniec som sa jej opýtal, kedy zvykne cestovať a ona mi to s neskutočne milým úsmevom prezradila. Od toho dňa som s ňou cestoval vždy, kedy sa len dalo. A ja som všetko robil tak, aby sa to dalo. Neskôr som od nej dokonca zistil, že študuje na vedľajšej fakulte mojej školy. Netrvalo dlho a medzi hodinami a po vyučovaní sme spolu začali chodievať na rôzne miesta. Ako išiel čas, stretávali sme sa už aj v našom meste. Toto obdobie trvalo niekoľko mesiacov. Bol som šťastný. Skutočne štastný. Nahováral som si, že aj ona je so mnou šťastná. Napriek tomu, že medzi nami "formálne" nič nebolo.
Život však nikdy nebol a nikdy ani nebude rozprávka. Raz musia všetky skutočne dobré veci skončiť. A tak to bolo aj v tomto prípade. Presne tak, ako som vedel, že to bude.
Jedného dňa, keď sme spolu boli v parku, som sa rozhodol, že sa jej už s mojími citmi zdôverím. Poznali sme sa už dlho a ja som mal pocit, že lepšia chvíľa nebude. Nebolo to vôbec ľahké, ale povedal som jej to. Len mlčala. Mlčala a mlčala. Ja som mlčal tiež. Nakoniec sa usmiala a povedala, že je to zlaté, ale ona nikdy netušila, že ja tak môžem citiť. Povedala, že nechce nič medzi nami pokaziť a navrhla mi svoje kamarátstvo. Bola to najbolestivejšia ponuka v mojom živote. Nevedel som ju priať. Nedokázal by som už byť pri nej len ako kamarát. Dobrý kamarát, ktorý sa jej nemôže dotknúť. Nikdy.
So žiaľom v srdci som jej povedal moje posledné zbohom a odišiel som. Vedel som, že už nič nebude ako predtým. Už nemohlo byť. Snažil som sa vrátiť do svojej monotónnosti, ale už mi to nešlo. Všetko mi pripomínalo ju. Vždy som myslel len na ňu. Ešte aj po dlhej dobe. Musel som za sebou nechať štastie a spokojnosť a snažiť sa vybudovať si imaginárnu spokojnosť. Trvalo to strašne dlho a stále to nie je ako pred ňou.
Ešte sa občas pohrávam s myšlienkou, aké to mohlo byť. Akí sme mohli byť. Asi by aj to časom skončilo. Všetko časom skonči. Mohli sme však aspoň chvíľu žiariť. Spoločne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár