Kúsok mňa. Kúsok mojej myšlienky.

Som tu, lebo ma baví písať moje myšlienky. Bojím sa písať statusy, na sociálnych sieťach, ľudia sú tak zlomyseľní, že aj to dobré obrátia proti Vás na to zlé. A najčastejšie ľudia ani nevedia, na aký status dávajú "páči sa mi to"... A my sme len ľudia, čo chceme žiť a užívať si. Niekedy nejde myšlienky zastaviť, nejde pocity potlačiť a nedá sa akýmsi spôsobom "vypnúť" bolesť. Je mi jedno, kto to bude čítať a kto nie. Pokiaľ si ma niekto nenájde a nespýta sa ma, či si píšem blog. Ak si prečíta, tak si prečíta a jeho názor bude názorom, ktorý ja nezmením. Ide o to, že cítim v sebe akýsi zmätok. Rôzne pocity. Pokladám sa za veľmi náladového človeka, ale nechcem byť vnímaná ako citová troska. Nezabúdam sa usmievať, aj keď sa mi chce plakať, usmejem sa, ale ak príde depresia, začnem to nenávidieť. Neznášam, ak sa musím v noci zobúdzať len preto, že cítim úzkosť, samotu. Každý ju podľa ma z nás pozná. Je to veľmi osobné, ale treba hovoriť o tom. Ale radšej inteligentnú samotu ako hlúpu spoločnosť. Vnímam to ako to, čo si musím jednoducho "odskákať" za svoje "zlé činy", ktoré už nikdy v živote nenapravím, ale môžem na ne zabudnúť. A zabúdam. Aj na to, čo by som si mala pamätať. A potom, že cítim samotu... Ale je tu vôbec nejaký človek, čo sa necíti sám, necíti zmätok, necíti bolesť? Nie je podľa mňa ani jeden človek 100% šťastný, ale v skutočnosti šťastný je... Len to šťastie nevidí a otvárame mu oči my, tí, ktorí šťastie mali a už ho nemajú. A potom sú nám vďační, lebo sme im vraj "pomohli". Toto nikdy nepochopím. Predsa nejde ani deň bez toho, aby som sa nad sebou nezamyslela. Tak veľmi sa neznášam, že milujem viac druhích, než seba. Priveľmi sa pre nich obetujem a vždycky dopadnem tak, že si dám toho tak veľa na seba, že to prestanem zvládať. Ak prestane vládať psychika, prestane aj naše fyzické zdravie. Viem o tom svoje. A nerada na to myslím. Veľmi sa snažím a chcem pokračovať v tom, aby som pomáhala viac iným, ako sebe, sebe pomôcť nedokážem a nikto nedokáže pomôcť mne. Nechcem zomrieť, len niekedy uvažujem, či chcem jednoducho ešte žiť. Niekto má len sval, ja mám však srdce... Neviem, či som šťastná, ale upokojuje ma ten pocit, že mám priateľov. Skutočných, obetavých priateľov. ONI sú jediné, čo mám, o všetko som prišla a ak hovorím, že o všetko, skutočne o všetko, čo je cenné, než nejaké materialistické hovadiny... Myslím si, že depresia je akýsi pud toho, že veľmi veľa nad všetkým premýšľame a moc si neužívame. Ale potom príde ďalšia otázka... Čo je si to užívať? Dá sa to? Užívaním sa predsa nikdy nič nevyriešilo... Preto píšem tento článok, s tým pocitom, že jednoducho neviem kým som, ale na svete je veľmi veľa drobností, čo nás dokážu urobiť šťastnými... Nehľadajte šťastie tam, kde nie je... Hľadajte ho tam, kde je láska...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu