"Veľmi ma teší!" Povedala mama a vystrela ruku na pozdrav. Moja učiteľka chémie jej ju podala tiež a povedala: "Aj mňa teší, som Olívia Dunamická a toto je môj manžel Rúfus Dunamický." Sklonila som hlavu a sklopila zrak. Čo keď mojím rodičom povie všetko čo som jej dnes nakričala do tváre? To budem riadny brúser a ešte si pomyslia o ockovy a mame neviem čo! Musím sekať dobrotu a tváriť sa akože nič.
"Len poďte ďalej!" Vyzvala ich moja mama a prstom ukázala na gauč kde sa mali posadiť. "Mimochodom, toto je moja dcéra Majka, tamto Silvinka...No a máme ešte jedného syna ale ten je už dospelý a šiel niekam von s kamarátmi." Moja chemikárka Dunamická sa namňa veselo usmiala a posadila sa na gauč. Nechápavo a neisto som jej úsmev opätovala a vošla som do kuchyne a moja mam hneď zamnou.
"Miláčik, sú to veľmi milí ľudia, chovaj sa slušne prosím! A toto odnes na stôl pre návštevu...Nieže ťa napadne si nejaký koláčik z tejto tácky si ukradnúť!" Pohrozila mi mama prstom vstýčenym hore a podávala mi tácku. Mám sa tam vrátiť? Čo keď ju prestane baviť táto hra na dobráčku, alebo si nejak zázračne spomenie na to čo som jej poobede v škole povedala. Hádam nemá takú slabú pamäť.

Milý denník...
Tomu neuveríš! Sedí u nás moja chemikárka a ešte našim nič nespomenula a mojom poobednajšom výstupe! Teda ani nespomenula že učí chémiu, ja sa asi zbláznim! Našťastie sa na zajtra nemáme až tak veľa učiť, čiže by som mohla tajne vypočúvať o čom sa dole bavia...Je pomerne neskoro večer a mama ma poslala do postele, no mne nie a nie zaspať...Čiže? Ide sa špehovať!

Čupím tu na schodoch, za skriňou a počúvam. Aj tak nič nepočujem. Celé telo a najmä nohy mám úplne strpnuté a stále sa mi krúti žalúdok z toho že ma tu niekto uvidí. Asi to vzdám...Pomaly som vstala že odídem keď vzápäti som počula zvláštnu vetu: "Ja som ináč chemikárka, učím vašu dcéru chémiu." Povedala moja drsná učiteľka a potom bolo akési trápne ticho. Moja mama s otcom sa asi zatvárili znepokojene keďže Dunamická sa rozhodla pokračovať: "Ale nebojte sa, ide jej to naozaj skvele. Učí sa a verím že vy ju v tom podporujete!" Mame asi spadol kameň zo srdca keďže sa mierne zachychotala a potom ďalej pokračovali v bežnej debate v podtsate o ničom. Ja som nechápavo napínala uši či ešte niečo divné, ale naozaj veľmi divné nezapočujem a po ďalších piatich minútach som potichi vstala a odišla spať.

 Blog
Komentuj
 fotka
bondulka  28. 12. 2011 11:19
dalšiu časť !!!
Napíš svoj komentár