Smutní medici

Tento blog venujem tým, ktorí počas svojho štúdia prišli na to, že nevedia, či to, čo chceli na začiatku, je vôbec reálne a všetkým ostatným, ktorým prajem, aby ich nikdy neopustila radosť žiť.

Medicína je nádherná vec. Každý jeden spokojný pacient, zlepšenie dýchania, úľava po operácií, správne zvolená liečba, to všetko je obrovská radosť. Usmievajúci sa človek, o to predsa ide. Lekári sú vzdelaní ľudia, ktorí trávia celý svoj život tým, že sa učia a zdokonaľujú a že mnohokrát uprednostia iných pred sebou.

Rozhodli sa predsa venovať svoju snahu pre prospech niekoho iného. 

Je smutné, ako extrémne veľa faktoro však vplýva na celý proces. Na doktorinu ako takú. Je to náročné. nespať, nejesť, byť celý deň na nohách, nevedieť, čo dalej. je však ešte nýročnejšie ostať tým nadšeným človekom ako pred rokmi. Obdivujem takých, ktorým sa to podarilo. Ktorí s láskou vstávajú do práce a s láskou sa starajú o každého jedného človeka, ktorý ich pomoc vyhľadá, potrebuje. Je však úplne prirodzené nemôcť  urobiť všetko, čo tí ľudia potrebujú. Lebo tak to tu funguje.

Za nejaký- ten čas v nemocnici som zatiaľ prešla rôznymi štádiami. Zavalená knihami som však zabúdala na to, čo stojí na vrchole celej tejto smiešnej pyramídy- človek. 

Nechcem tu rozprávať o tom, aké to je, ked ťa brdzí vedenie, peniaze, nedostupnosť liečby, čokoľvek, chcem však upozorniť na to, aké veľmi dôležité je premeniť všetky tie krásne hodnoty a ciele, ktoré mnohí majú, na činy. 

Hovorím o tom, že v mnohých prípadoch začíname fungovať ako stroje, pretože tak sa to od nás chce a láska k životu, ktorá nás sem priviedla, sa v konečnom dôsledku niekde stráca, nie je na ňu čas.

Rozhodla som sa popri medicíne študovať externe právo. Pretože tam niekde medzi problémami bežných dní sa ukrýva túžba bo zadefinovaní toho, čo je skutočné, kde to celé viazne, na čm to končí, kde to práve začína.

Rozhodla som sa pre svoju túžbu a svoje snílkovské predstavy o spravodlivom svete posunúť do raconálnej roviny, pretože tento systém ma sem priviedol.

Do bodu, kedy verím tomu, že moje srdce sa rozhoduje správne, kedy túžim ostať svojou, kedy viem, že byť v nemocnici lekárom mechanicky vykonávajúcim to, čo robili už desiatky pred ním len preto, žetak tochodí, nechcem.

Chcem týmto blogom povedať, že pred tým, čo nás trápi neunikneme, Buď budeme robiť to, čo chceme, preto, že sme o tom presvedčení alebo nie a vtedy skončíme s kruhami pod očami a na tvári s niečím, čo už si sami nedovolíme volať úsmevom. V mojom svete ľudia robia to, čo ich motivuje ráno vstať. Ak sa teda nájdeš v zavádzaní katétra, lebo vieš, že tak ťa to baví a že to je miesto, kde chceš svoj čas venovať ty, prosím, venuj tomu čas a staň sa tým, na čo sa budeš s radosťou ráno pozerať v zrkadle. Ak máš pocit, že rozprávať sa denne s ľuďmi o tom, ako sa majú, ako sa pri tom cítia, že kresliť si s nimi a zhmotňovať ich pocity je to, prečo sa ráno zobudíš, potom, prosím, staň sa terapeutom, psychológom, čímkoľvek, kde tieto zručnosti využiješ. Ak chceš rán stať a potom celý deň predávať ľuďom kvety a žiť z ich vone a tešiť sa z toho, aké úsmevyľudom vyčaria na perách, rob to, no rob to s radsoťou, lebo len vtedy to má význam.

Priala by som si, aby ľudia vo svojom živote neprestali túžiť napĺňať si svoje túžby, lebo len vtedy sa ich nadšenie premení na nadšenie desiatok dalších ľudí okolo nich.

priala by som si, aby bolo normálne spýtať sa ráno pacienta pri vizite, ako sa mu spalo.

A ke´d sa to nedá, tak nech mi, prosím, svet idpustí, ak sa pokúsim o zázraky 

 Blog

18 0 0 0 4

Komentuj

14 komentov k blogu