O dvetisícsedemnástom

Včera, keď som sa ponáhľala na autobus, zastavil ma starší sused, vraj - šťastný nový rok, suseda, nech je taký, ako ty chceš! Podali sme si ruky, symbolicky si pobozkali líca a utekala som ďalej. Ani nie o sto metrov ma schytila za ruku istá pani s obdobnými slovami na perách. V oboch prípadoch som ostala mierne v rozpakoch. Príliš pomaly mi totiž dochádza, že onými ohňostrojmi sa začína čosi nové. Nová etapa. Bez chýb z minulosti. Nový začiatok. Nové šance. 


"Tento rok bude už všetko dobré," 

vravia,

"cítim to!" 


Radi začíname od začiatku. Hodíme plachtu cez všetko, čo bolo a tvárime sa, že to neexistuje. Znova a znova. Vždy s nádejou, že tentoraz sa to podarí. Tak isto som začínala predošlý rok aj ja. S veľkými očami a predstavami, čo všetko na mňa čaká. Mala som plány, predsavzatia, nádeje... Pri spätnom pohľade na prvé januárové dní sa nad tou jemnou naivitou nedokážem nepousmiať. Zhruba 350 dní, ktoré nasledovali po týchto, bolo plných takej rôznorodosti pocitov, skúseností a myšlienok, o akej sa mi nemohlo snívať. 


Rok 2017 mi priniesol mnoho. Bol rokom, v ktorom som sa, minimálne podľa úradov, stala dospelým človekom. Bol rokom, ktorý bol až preplnený mojimi "poprvé". Na mnohé z nich nie som hrdá. Konala som zbrklo a bez rozmýšľania. Namiesto racionálneho úsudku som volila citové impulzy, ktoré, samozrejme, samotné nie sú zlé, no ak sú vykonávané čisto bez rozumu, neprinášajú nič dobré. Hlavne mne. 


Nechala som svoju osamelú dušu obalamutiť instantným pocitom niečej lásky, zabúdajúc, že takto láska nefunguje. Oklamala som samu seba a vložila sa do rúk človeku, s vierou, že robím správnu vec. Uprednostnila som pocity druhého a potlačila svoje. Presvedčila som svoju myseľ, že ak človeka, ktorý tvrdí, že ma ľúbi a ktorého som si dovtedy nesmierne vážila, nebudem ľúbiť, ublížim mu a budem človekom nehodným existencie. Bola som príliš naivná, príliš neskúsená, príliš presvedčená o tom, že takto je to v poriadku. A nemala som pri sebe niekoho, kto by ma presvedčil o opaku. Spomínam si na moment, keď som v objatí, s rozorvanou mysľou počúvala do ucha šepkané slová lásky, neprítomne hľadiac na plafón, akoby tam mala byť odpoveď na otázku, čo to vlastne robím. Nenašla som ju. Spôsobila som len bolesť. Sebe aj druhej strane. 


A aj tretej. 


Veci sa komplikujú, keď presvedčíte hlavu, že treba ľúbiť, no adepti sú dvaja. Dvaja ľudia, na ktorých vám záleží najviac na svete a pri ktorých máte pocit, že okrem nich nikomu inému na vás nezáleží. Žiadneho z nich nechcete stratiť, no oni jeden druhého odporne urážajú. Aj keď vedia, že ten druhý je stelesnením toho málička emocionálnej stability, ktorú máte. No aj vy viete, že ľúbiť môžete len jedného. 


"Buď on, alebo ja, rozhodni sa!" *hovor zrušený*


...so smiechom je ľudí ľahko presvedčiť, že k tej popálenine došlo vlastnou nešikovnosťou... 


Vždy som tvrdila, že by som niečo také nikdy nedokázala. Istým spôsobom som takých ľudí odsudzovala, pozerala na nich cez prsty. Chcem, či nechcem, teraz som jednou z nich a každý pohľad na ten kúsok kože mi to pripomína. A keď tieto riadky opätovne po sebe čítam, hanbím sa. No možno však práve to ma dovedie k akejsi zmene. 


Aby som však nebola len negatívna, predošlý rok mi priniesol aj mnoho krásneho. 


Akoby z oblakov mi spadla do náruče úžasná brigáda. Ja, ktorá som nikdy nebola za hranicami Slovenska na viac ako pár dní, som odrazu prvýkrát sedela v lietadle a chystala sa stráviť väčšinu leta oberaním malín v Nórsku. Mala som skvelého šéfa. Pred začatím zberu nás s kolegovcami povozil a povodil po horách, dolinách, popri fjorde a k ľadovcu. Po večeroch sa často zastavil na koláčik a spolu sme diskutovali o rozdieloch medzi Nórskom a Slovenskom. Samotná práca bola síce náročná, hlavne v daždi (vtedy však boli malinky podľa môjho názoru najchutnejšie), no ani raz som neľutovala, že som sa tam ocitla. Únavu po zbere striedala pohoda s ľuďmi a nechuť pri vstávaní zaháňal prekrásny opar na úpätiach skalistých hôr všade navôkol. Dokonca, po príchode domov som sa pristihla pri tom, ako plačem. 


Ani nie dva týždne po mojom príchode z Nórska sa stala ďalšia zo spomínaných pozitívnych vecí. Bola streda a ja som netrpezlivo prešľapovala na vlakovej stanici. S rozpačitým úsmevom som sa vybrala za človekom, ktorý práve vyšiel spoza rohu. Objali sme sa. Poznáme sa tri roky, z ktorých väčšiu časť sme tvorili pár. Na začiatku roka som ho opustila, lebo som si zvolila onen instantný pocit fyzickej ľudskej blízkosti, keďže tento bol príliš ďaleko. Počas roka sa však veci zmenili. Opäť sme sa dostali do kontaktu a začali sme odznova. Učiac sa z chýb, ktoré sme obaja spravili. Sprvu som si nechcela pripustiť akékoľvek city k nemu. Hanbila som sa - to, ako som sa k nemu zachovala, bolo predsa neodpustiteľné. A on mi odpustil. Tento týždeň bol pre mňa najkrajším v roku. Vyznie to ako klišé, no každá chvíľa s ním mi nahradila všetky predchádzajúce trápenia. 
A aj keď musel potom odísť, ten pocit zostal. A pretrváva. Som šťastná, že ho mám, aj keď viem, že budúcnosť bude ešte ťažká.... 


Nasledovali prípravy na stužkovú, nácviky, nezmyselné triedne hádky, nakupovanie potrebných vecí,... Všetko sa točilo len okolo toho. Človek aspoň na chvíľu vypustil z hlavy ostatné veci, ktoré ho čakajú neskôr. No zrazu to bolo tu. Nemôžem povedať, že som sa na stužkovú tešila. Ak by som mala možnosť neísť tam a zároveň sa vyhnúť otázkam prečo, urobila by som to. Rodičia by však boli sklamaní, tak som im ten večer dopriala, aj keď sme odchádzali medzi prvými, s mojou bolesťou hlavy. 
Dozvuky boli kapitolou samou o sebe. Mám pocit, že nášmu kolektívu prospeli - bola som až prekvapená. Keby som druhú noc neskončila aj so zopár ďalšími ľuďmi na izbe, ležiac na posteli v triaške a podivným vnímaním reality a strachom, že to nikdy neskončí, povedala by som, že bolo výborne. Dostala som príučku, prečo je dobré občas zapojiť rozum. Presvedčila som sa, že človek by mal veriť len tým, ktorí sú mu blízki. A že sa nevypláca skákať do studne ani vtedy, keď to robia všetci. 


Čo mi teda dal rok dvetisícsedemnásty?
Predovšetkým vedomosť, že číslo 18 zo mňa nerobí dospelého človeka. Dal mi okúsiť z každej situácie, no nedovolil utopiť sa v nej. Ukázal mi, aké dôležité je jednať za seba a nespoliehať sa na druhých, no taktiež aj to, že odrezať sa od priateľov prináša smútok. Naučil ma, že nie každé poblúznenie a zaľúbenie je láska a že skutočná láska prekoná všetko, ak sú jej dvaja bezvýhradne oddaní. Pocítila som, ako veľmi som slabá, aby som na sebe mohla efektívnejšie pracovať.


...a teraz prichádza rok nový.
Rada by som verila, že budem iná, lepšia... Rada by som sa o to snažila. No prichádza rok doposiaľ najťažší. Nie pre maturitu, nie pre skúšky. Na to sa človek nejako naučí... Snáď...
Stojím však pred rozhodnutím, čo spraviť so svojím životom. Nie som ambiciózny človek. Neverím si a bojím sa krvopotne snažiť o niečo, čo sa možno raz ukáže ako zlá voľba. Príliš premýšľam. Každé maličké negatívum premieňam na veľké, lebo raz sa ním môže stať.

Dúfam len, že keď o rok budem písať v takomto duchu, budem znieť pozitívnejšie.
Dúfam.... 



Zdieľaj článok na facebooku
44 odoberateľov
Tarassaco

She used to draw rainbow faces in the sand. But the rainbow made the face sad... had bits of foam coming out the bottom of its mouth. It's kinda funny that way.

Komenty k článku

  1. 1
    Where

    21 ročný chalan

    Veľmi rád ťa čítam.. Ja osobne som novoročný blog napísať nedokázal, ale ďakujem ti za ten tvoj, hneď v niekoľkých veciach som sa našiel.
  2. 2
    Tarassaco

    8 ročné dievča
    na malinkách

    @where to si vážim. Ja som tiež myslela, že nič nenapíšem, asi stokrát som začala a rovnako skončila po pár vetách, lebo som sa pri niektorých veciach cítila strašne hlúpo, alebo len nevedela, čo písať... A v noci sa mi nedalo spať, tak som to predsa nejak vypľula. (hehe)
  3. 3
    Dzeeejn

    22 ročné dievča
    v Alpách <3

    pekný článok, trošku sa v ňom vidím keď som bola v tvojich rokoch :) aj ja som sa narobila hlúpostí....

    len jednu chybu som ti tam nasla, možno autocorrect *príučku
  4. 4
    Tarassaco

    8 ročné dievča
    na malinkách

    @dzeeejn ďakujem, vôbec som si to nevšimla (hehe)