Na stenách vidíš vyschnutú krv, ktorú tam zanechali pokryvené tváre z dávnych dôb.
Zmätene hladíš na temné okná najvyššieho domu a strach pred samotou, prebodáva tvoju myseľ, akoby na začiatku ani na konci nej nik nejestvoval.
Keď zašuchotá na poslednom schode noha, ktorá vytŕča spoza steny ošarpaného domu, zrýchluje sa tvoj tep. Tvoj dych sa prehlbuje a jeho zvuk sa odráža od okolitých bočných stien. Začínaš utekať a ..bytosť, ktorá stála za stenou, premieňa sa na tieň v závetrí.
Nevidíš jej oči a nepočuješ jej hlas
Nepoznáš jej pach
Nepoznáš jej silu a stisk
No napriek tomu..
Nikdy nemôžeš újsť. Vlastné myšlienky ťa dobehnú pri každom pohybe a myseľ začne ohýbať všetko podstatné, čo sa deje.
Obyčajnej chvíle niet.
Ani tam, kde sa ešte nič nestalo.
No vždy to bude nakoniec
inak.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár