Zvieral okraje železných tyčí tak pevne, až kým mu nezbeleli končeky prstov. Nádych, výdych. Pot mu stekal po bokoch tváre v úzkych potôčikoch a pred očami sa mu zatemnilo zakaždým, keď sa pozrel pred seba. Pokúšal sa o ďalší nádych, pľúca mal však plné vzduchu ešte z toho predchádzajúceho. Cítil, že nič nie je v poriadku, mozog mal zmrznutý, napriek tomu že zvyšok jeho tela mu priam horel, srdce vynechávalo údery a on si nepamätal v akom poradí za sebou nasledujú nádychy a výdychy. Celý jeho svedomito budovaný vnútorný systém sa zrútil.
Záblesk svetla a známy hlas mu trhal uši. Videl ju pred sebou. Smiala sa jeho slovám . Jej smiech sa ozýval uprostred chabo zariadenej hotelovej izby. Zaťal päste. Rozčuľovalo ho, že ho neberie vážne. Toto nie je jedna z ich ďalších stupídnych hier, ako si ona myslela. A v tom sa ich oči stretli. Mäkkosť a dôverné iskričky v jej očiach vystriedal strach. Pochopila to. Stačil jej jeden pohľad do jeho očí. Vedela, že tento krát nežartuje.

Najskôr ustupovala dozadu, potom prišla na to že jediný možný únikový východ poskytovali dvere, pred ktorými stál. Rozbehla sa oproti nemu, snažila sa popri ňom prešmyknúť, on ju však zdrapil za ramená a všetkými svojimi silami ju prosil nech zostane. Trhala sebou, plakala a kričala. Držal ju len jemne , no ona kričala akoby jej niekto práve trhal srdce priamo z hrude. Chcel len aby zostala, nežiadal ju aby pokračovala ďalej s ním, chcel ju skryť do bezpečia, skryť si ju navždy len pre seba. Samozrejme že to tak nemohlo fungovať. A ona to vedela, lepšie ako on.

V tom svete, vzdať sa znamenalo koniec. Ako náhle si prekročil hranicu, preukázal svoj potenciál a oni ti odovzdali informácie , musel si pokračovať. Inak si ťa našli. Útek sa rovnal smrti. Nedajú ti žiaden čas na vysvetlenie tvojich plánov, či o nich budeš písať na steny parlamentu svojou vlastnou krvou alebo sa mieniš po zvyšok svojho života ukrývať na ostrovčeku v Egejskom mori a držať sľub mlčanlivosti. Pravdupovediac na tom ani nezáležalo. Ako náhle opustíš palubu, stávaš sa nežiadúcim.

Keby ju nútil pokračovať, žiadal by od nej nemožné. Protivilo sa to každej bunke jej tela, všetkým jej premysleným plánom, do ktorých vkladala toľko nádeje. Protivilo sa to všetkým, donedávna ešte ich plánom. Zastreli mu oči a on, slepý a omráčený ju zradil. Urobil rozhodnutie za nich oboch, rozhodnutie na ktoré nemal právo.
Koľko takých ľudí, plných svetoborných ideí, zmierajúcich túžbou zvrhnúť druhú stranu to nakoniec pohltilo, rovnako ako jeho ? Koľko ďaľších ľudí otočilo svoje vlastné zbrane proti sebe samým?

Nechal ju ísť v ústrety čiernej noci, priamo do náruče definitívnej smrti. Beztak vedel, že ju zabil už pred pár hodinami, keď urobil rozhodnutie.
Vystúpil na okenný rám a zoskočil na kovové lešenie pod ním. Jej čierne havranie vlasy, ktoré tak miloval, za ňou teraz viali ako utekala naprieč ulicou. O pár sekúnd ju na rohu schytil pár rúk. Jedna pod pás, druhá k ústam. Jej tlmený výkrik skončil v polovici..

Necítil si ruky, netušil či nimi ešte stále zviera železné tyče lešenia alebo ich má spustené vedľa trasúceho sa tela. Opäť sa mu zatemnilo pred očami, keď pozrel na miesto kde ju dostali.
Až po tom ako tam stál niekoľko dlhých hodín sa v ňom niečo začalo pomaly lámať. Jeho počiatočný skrat nahradila tupá rezignácia. Už beztak nefungujúcu myseľ zastrela čierna, hustá hmla, ako keď padne opona.
Svitalo, keď sa vrátil dovnútra. Mechanickými pohybmi sa prezliekol, uvaril si kávu a pripálil cigaretu, pripravený vrátiť sa k nim, k svojej pekelnej práci.

Pretože nech sa deje čokoľvek. Show must go on.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tobje  1. 12. 2011 21:52
Napíš svoj komentár