Niežeby to bola chyba niekoho iného.
Nie, to moja.
Aspoň sa radšej budem tváriť, že to bola len moja chyba.
A nikoho iného.
Budem v tom sama.

Proste a jednoducho bola som na jednom, no povedzme, sídlisku.

Samozrejme, plánovane.

Samozrejme, všetko prebehlo v porádečku, tak ako malo. Splnil sa účel môjho príchodu a nikto sa nesťažoval.

No len potom sa milá teriq rozhodla, že chce ísť domov. Domáci, u ktorého bola, sa stratil niekde v dome. A teriq hádam nebude prechádzať všetkými zákutiami a hľadať ho, no nie?

Tak ako veľká hrdinka si povedala, že pôjde domov pešo, keďže číslo na taxík nemala (a týmto si ukladám nejaké číslo taxi služby do mobilu!), veď predsa tou cestou už niekoľkokrát šla.

Najprv som samozrejme chvíľu čakala v chodbe, či sa niekto z domu neobjaví, ale všetci boli asi nejako prudko k.o. alebo čo, lebo všade bolo ticho ako v hrobe. Cítila som sa ako debil. A tak som si potichu odomkla, na moje šťastie bránu nezamykajú a vyšla do studeného, sviežeho, práve popršaného rána.

Ešte som samozrejme hostiteľovi poslala sms, keby sa náhodou uráčil zisťovať, kde som, že som teda šla domov.

Hrdinsky som si vykračovala asi len prvých 5 minút. Jediné, čo som počula, bola vzdialená hlavná cesta a spev vtákov. Blbý pocit. Nadávať som si začala asi po 10 minútach rýchlej chôdze.

Jediné, čo ma utešovalo bolo to, že tá cesta domov zas nie je taká dlhá, keďže idem sama a nik ma nebude zdržiavať a ešte vidina horúcej sprchy, lebo vonku bola celkom kosa.

Problém tejto celej moje prechádzky však bol, že hoci som touto trasou nešla prvý raz, predtým som buď šla s niekým a dnes(včera), keď som tam šla hoc sama, tak som celú cestu telefonovala, lebo som proste mala zlý pocit zo všetkých tých odbočiek a tmavých uličiek, hustých porastov a zvláštnych zvukov.

Takže vlastne som ju nepoznala až tak dobre. Na rázcestiach som zastavovala a uvažovala, ktorou cestou sme to šli. Vyplatilo sa to v podstate skoro zakaždým, ale to by nebola najhoršia noc, keby šlo všetko ako po masle.

Hlavná cesta. Vedela som, že keď som pri nej, to znamená, prejsť na druhú stranu a kvázi polotmavou ulicou ísť ďalej. Samozrejme, že som tam polotmavú ulicu videla (lebo tie tam boli v podstate každých 500m).

A tak teriq teda prešla na druhú stranu a vybrala sa pôvodne polotmavou ulicou za vidinou domova.

„No počkať, ale tento most si nepamätám. Či?“ šepkala som si sama pre seba.

Vždy, keď sa bojím, mám blbý pocit alebo sa cítim sama, tak sa rozprávam sama so sebou. Možno som aj chorá

Ale aj tak som po ňom prešla. A šla ďalej. Polotmavá sa zmenila na tmavú a divné domy.

„Ale tieto domy...šla som okolo nich?“

Bola som natotálku zmätená. Ale povedala som si, že som predsa nejaká Zvolenčanka a niekde už predsa vyjdem a to sa domov určite dostanem. Keď mi to aj dlhšie bude trvať, hlavne, aby som došla.

Avšak, keď domov neubúdalo, zato svetla áno a ja som vlastne už len kráčala za svetla vzdialenej železnice, začínalo mi byť ťažko. Strašne som nadávala na všetko. A hlavne na seba. Začínala som sa fakt báť. A tie domy. Ešteže nepozerávam horory, lebo aj trilery mi stačili na to, aby som v každom videla hrozbu.

„Pri najhoršom zavoláš ocinovi, že si sa stratila. Opíšeš mu prvú vec, vrátiš sa alebo čokoľvek. Hlavne kľud.“ Utešovala som sa.

Cesta bola nekonečná. Do očí sa mi začínali tisnúť slzy, ale prehltla som ich. Keď som sa dostala na záver nóbl domčekov, uvidela som len čierno čiernu tmu.

„To mám ísť akože ďalej?“

Pomaly som prešľapovala z nohy na nohu, lebo dom, čo stál za čierno čiernym mostom, vyzeral hrôzostrašne. Svietilo sa v oknách, ale neboli očividné nijaké známky života.

„Risknem to?“

V ruke som zvierala mobil. Je obrovský a celkom ťažký, skôr by som s ním niekoho ovalila ako si zavolala pomoc. A tak som vykročila po moste, pozerajúc len dopredu som obehla ten strašný dom a pokračovala. No neprekvapí vás, ak vám poviem, že nasledujúci dom s občasne chýbajúcimi oknami, nebol veľmi pre nóbl spoluobčanov. Vtedy sa už vo mne bilo všetko. Najhoršie však bolo, keď som prišla k poslednému domu a zistila som, že na konci je obrovská brána a nikam ďalej sa nedostanem.

Bola som ZÚFALÁ.

„Mala si sa vrátiť už dávno. A nie sa jebať niekam, kde to nepoznáš!“

A tak som to teda otočila. Upaľovala som popri poslednom dome, popri dome bez okien, aj popri tom dome, ktorý vo mne vzbudzoval absolútnu hrôzu. Neobzerala som sa. Upaľovala som preč ako namydlený blesk. Adrenalín mi v krvi stúpal, cítila som ako mi kvapky potu stekajú po chrbte a pomedzi prsia. Bolo mi zle. Mala som pocit, že to tam niekde hodím. Ešteže som niekde v sebe nabrala kúsok rozumu a všetky tie zlé, nechutné, filmové a neviem aké stresujúce myšlienky sa snažila dostať čo najviac do úzadia a myslieť len na to najpodstatnejšie.

„K hlavnej ceste! Tam to poznáš! Keď aj pôjdeš len popri nej!“ povzbudzovala som sa.

„Už len kúsok, už počuť autá.“

Myslím, že vtedy keby ma niekto prepadne, tak sa mi krvi nedoreže.

Originál som si vydýchla, keď som prišla k hlavnej ceste a asi o 500m ďalej bola MOJA polotmavá ulica. Samozrejme, všetko som to tam poznala. Bolo mi to jasné. Nadávala som jak pohan. Čo pohan!? Horšie!

Teraz už bola len vidina mosta ponad železnicu, ku ktorému som trielila ako najrýchlejšie som vedela. Predsa len, odtiaľ som to mala ešte asi takých 10min pomalšou chôdzou, ale to už bolo územie, ktoré som skutočne dobre poznala a kdekoľvek by som sa vynorila, tak by som sa domov dostala.

Celou cestou som si hovorila ako hostiteľovi vynadám, že som šla takto. Ibaže potom. Čo by mi to pomohlo? Nemusela som odísť. Mohla som tam ostať. Nikto mi to nekázal. Odišla som dobrovoľne. A tak som to nechala tak.

Keď som konečne dorazila domov, hlavu mi šlo roztrhnúť a srdce vystreliť z hrude. Bola som mokrá ako myš, a tak sa mi triasli ruky, že som nevedela trafiť ani kľúč do zámky.

Ďakovala som všetkým svätým, čo pri mne stáli, lebo v tej ulici, keby ma niekto dostane, tak nemám šancu. Asi by som tam umrela strachom a hrôzou.

A vlastne som zistila, že po Bratislave mi až taký problém v noci chodiť nerobí, no vo Zvolene je to akési divnejšie.

A teraz idem spať. Spokojne.


A sľúbila som si, že už nikdy viac nevkročím do ulice, čo sa mi ani trochu nebude pozdávať. Radšej pôjdem po ceste zarovno s autami ako hento, čo som mala v hlave.

 Blog
Komentuj
 fotka
fxx  20. 4. 2012 05:51
ČOHO sa preboha bojíš? Nevravím keby sa prechádzaš po Bronxe alebo Luniku,ale Zvolen O___o
 fotka
silanova  20. 4. 2012 08:22
@fxx Ty nie si žena ,to nepochopíš nič v zlom.)
 fotka
silanova  20. 4. 2012 08:26
a ty miváčik !raz neviem dojsť na to z ktorého sídliska si šla open_mouth:_Oale hnusne egoisticky ma teší skutočnosť, že už nie som sama , kto zablúdi v Zv.)teraz dúfam spíš takže dobrú noc.)
 fotka
smajdalf  20. 4. 2012 09:07
Aj ja sa vypravam sam so sebou v takych chvilach
 fotka
teriq  20. 4. 2012 09:57
@fxx tak ty si sa možno nikdy ničoho nebál, ale ja osobne nemám dobrý pocit z miest, kde nevidím poriadne na krok a absolútne to tam nepoznám



@silanova napísala som "povedzme zo sídliska" nebudem tu písať presne odkiaľ kam lebo sa nájde niekto ako vyššie menovaný pán a bude si zo mňa robiť posmech nemôžem za to, že som bola vytočená, zúfalá a mala som to všetkého dosť :d ešte aj tie domy, brr



@nu no tak nie som chorá
 fotka
husky  20. 4. 2012 10:11
viem ze ta to vtedy asi nenapadlo, ale v mobile mas aj GPS aj internet a nie je hanba to zapnut aj v meste kde si sa narodila a byvala vela rokov len sa nabuduce nepustaj tam, kde to nepoznas pripadne je niekedy lepsie zostat tam kde si a neist domov takto neskoro (ci skor skoro?)
 fotka
teriq  20. 4. 2012 10:15
@husky no aspoň, že sa mi nesmeješ (lebo ja som sa smiala teraz, keď som si to po sebe prečítala) hm to ma ani nenapadlo zapnúť niečo takéto hoc, mne internet bez wifi nefunguje no ono to malo pádne dôvody, prečo som šla domov, nebolo to celkom len tak, že som sa rozhodla zrazu ako blesk z jasného neba ale zas nebudem predsa všetko písať, no nie?
 fotka
husky  20. 4. 2012 10:21
jasne jasne a tak mozno nechapem preco sa tak bojis ale na smiech to rozhodne nie je
 fotka
teriq  20. 4. 2012 10:24
@husky tak ono sa to ťažko chápe. ja teraz už tiež neviem, prečo som sa tak strašne bála. ale v tú chvíľu si moja hlava robila čo chcela, takže mi to nebolo príjemné, a keď som tam vtedy zbadala ten dom. to proste bolo ako z nejakého filmu. fakt som len čakala, kto bude taký drbnutý ako ja a bude sa tak skoro ráno "prechádzať" ...
10 
 fotka
smajdalf  20. 4. 2012 10:33
asi sme chori obaja to mi pride pravdepodobnejsie
11 
 fotka
teriq  20. 4. 2012 10:37
@nu tak to asi hej, ale ja to nejako prežijem. som doma v pohode, šetko ok a aspoň sa už takto nikam púšťať nebudem :d
12 
 fotka
smajdalf  20. 4. 2012 10:38
To som rad ze si v poriadku Ale aspon uz viem preco som sa v noci zobudil...
13 
 fotka
teriq  20. 4. 2012 10:42
@nu zobudil si sa o 3,45? :d
14 
 fotka
matwejo  20. 4. 2012 11:29
ach jaj, z ktoreho si to sla? Sekier?

ale pre taketo veci a stavy ja vzdy odprevadzam kamosky, minule som siel z akcie s dvomi na Sekier a sucasne sme volali s tretou co isla na Zapad...do mna sa v zivote este nikto nepustil
15 
 fotka
smajdalf  20. 4. 2012 11:32
Mozno mi ani neuveris, ale hej... Co som pozeral na hodinky bolo okolo pol stvrtej tusim a nemohol som zaspat...
16 
 fotka
teriq  20. 4. 2012 12:26
@matwejo jj, uhádol si no tak si tam asi mal byť, aby si ma odkopol ale vieš, ja som sa chcela zhrať na hrdinku
17 
 fotka
blackrisq  20. 4. 2012 13:04
inak mne osobne sa napriklad tiez zda zvolen nebezpecnejsi ako bratislava... ale to moze byt tym, ze v BA som doma a malokde sa v nej dokazem stratit
18 
 fotka
teriq  20. 4. 2012 20:22
@blackrisq ja BA az tak dobre nepoznam (teda celu) ale pride mi to tam take...proste tam su vacsinou vsade ludia. Busy chodia aj v noci...jednoducho ine
Napíš svoj komentár