Túto tému som si vybrala, pretože hudba pre mňa veľa znamená a je mi zle, keď v rádiách (ktoré by v skutočnosti mali byť serióznym sprostredkovávateľom hudby pre verejnosť) počujem to, čo tam hrajú. Nemôžem to hudbou ani nazvať. No pravú vinu na tom nenesú samotné rádiá, problém je hlbšie. Problémom sú hudobné vydavateľstvá.
Tento problém sa v podstate objavuje od vzniku popmusic, teda približne 50 rokov. Hlavnou charakteristikou veľkých hudobných vydavateľstiev je to, že ich hlavným zámerom nie je hudbu dokumentovať, ale zarábať ňou. Namiesto toho, aby sa vydavateľstvá prispôsobovali umelcom, musia sa umelci prispôsobovať vydavateľstvám. Napríklad Miles Davis nemohol vydať veľa vecí, ktoré chcel a to práve kvôli svojmu vydavateľstvu. Ďalší nie až tak starú príklad je Kurt Cobain z legendárnej skupiny Nirvana – všetci vieme, ako skončil. Viedlo k tomu aj to, že jeho manažér a vydavateľstvo mu riadili život, aby bol slávnejší, populárnejší no a v neposlednom rade aby predal viac. Nie je prvým a ani posledným, komu sa to stalo. Stačí si prečítať jeden bulvárny časopis a narazíte na veľa podobných prípadov.
Niekedy som to celé brala za normálnu vec, možno to tak beriete vy, pretože nepoznáte nezávislé vydavateľstvá. Na také mám krásny príklad – Dischord Records. Založené koncom 80. rokov minulého storočia vo Washingtone, D.C. skupinou mladých ľudí, hlavne Ianom MacKayeom. Ako spomína vo viacerých svojich rozhovoroch, hlavným cieľom tohto vydavateľstva je dokumentovať hudbu. Prirovnáva ho k veľkej knižnici, ktorá zabezpečí, že ich život nezostane v zabudnutí. Sú ako veľká rodina a to na Dischords milujem. Keď nepredáte 1 000 000 kópií, nevyhodia vás a nezabudnú na vás – zisk nie je hlavný; ste predsa priatelia. V 80. rokoch existovalo viacero podobných vydavateľstiev (viď SST Records).
Dischord Records stále fungujú, nie až v takom rozsahu ako v 80. a 90. rokoch, ale stále vydajú 2-3 hodnotné nahrávky od alternatívnych umelcov za rok.
No aj v 80. rokoch existovali vydavateľstvá, ktoré svoju prácu takpovediac „odflákli“: skupiny teda začali rozmýšľať spôsobom, že „môžu sa ku mne správať zle a predám 100 000 kópií vo veľkom vydavateľstve alebo sa o mňa môžu ku mne správať zle a predám 10 000 v nezávislom.“ Samozrejme, že si potom vybrali veľké.
Dnes je veľkým problémom vôbec dostať sa k nezávislým vydavateľstvám. Veľa sa tak tvári, ale ich správanie má charakter veľkých. Tie, ktoré poskytujú hudbu rádiám, sa tak ani netvária a nikdy nepochopím, ako môžu ľudia tú „prázdnu“ hudbu počúvať a kupovať ju, veď je úplne očividné, že akurát prispievajú majiteľovi vydavateľstva na ďalšie Ferrari.
Čo sa dá teda robiť? Veľkých vydavateľstiev sa nezbavíme. Ale môžem vám odporučiť jednu vec: pokiaľ ste hudobník, nepodpíšte s nimi zmluvu. Budete hovoriť tieto slová, presne tieto slová: „naše vydavateľstvo nás klame“. Som si tým istá – a nielen ja. Vaša kariéra dostane možnosť uberať sa dvomi smermi: buď sa z vás stanú hviezdy (a budete len hračkou v rukách svojich manažérov, podobne ako Kurt Cobain) alebo vaša kariéra skončí s dátumom uvedeným na zmluve (tak ako nespočetné množstvo skupín, ktorých pesničky boli hitmi jedno leto). Ak chcete zarobiť, hudba nie je správnym prostriedkom. Hudba je umenie, nie peniaze.
A tiež nie je úplne v poriadku kupovať CD komerčných umelcov. Treba si uvedomiť, čo povedal slávny street artist Banksy o istej populárnej speváčke: „každé jej CD, ktoré kúpiš, ju posúva ešte ďalej z tvojho dosahu.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár