a slová vzniknú
len na výplň ticha.
Tiež si si na to zvykla?
Nehľadíme na seba
tá myšlienka sa nám prieči,
zatemňuje zrak,
zastiera ho niečim.
Vytúžené reči
nevyslovím
a predsa sú na perách.
Každá jedna z viet
nás poznačí.
Sa nám zapáči
čo nie je hriech.
Mal to byť liek
pre myseľ, pre dušu,
vysloviť čo som chcel
na čo som slová nenašiel
a ty tiež nie.
Sme stratené prípady
v chladných lavínach.
Bez vzduchu začína
umierať pýcha.
Z horkosti kalicha
naplno napiť sa
a zaraziť sa
až na samom dne
vo svojom odraze.
Tam vidíš kus života
ktorý plynie ako rieka
medzi prstami preteká
ale predsa bol a bude.
Možno sme nestihli
využiť naše šance.
Možno ani nechceli sme
len si neklamme,
že žiadne nemáme.
Len pred nimi utekáme.
Preto sa strácame
v tých slovách
len na výplň ticha
a čo chceme povedať
to v nich zaniká.
Vieme, že tie slová
môžu vyliečiť
ale aj vážne raniť
Preto učíme sa
takýchto slov strániť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár