Bol štvrtok, minulého týždňa. Ženská časť z dvojice milovaných rodičov mi nakázala pozmývať náš dom, ktorého podlahy nemajú konca kraja.
Akurát som predvádzala moje tanečné umenie, no vyhodilo mi nohy a spadla som dozadu na chrbát... a poriadne si udrela lopatku. Ťažko sa mi dýchalo, no ešte ďalší deň som sa snažila správať čo najviac hrdinsky.. Keď mi však celá pravá strana opuchla a zmodrala bola som prinútená ísť na chirurgiu.
Lekár ma poslal na RTG pravej strany rebier. Vysoký mladík s krátkymi hnedými vlasmi na okuliaroch ma zavolal do malej kabínky a prikázal mi vyzliecť sa do pol pása. Jeho pohľad hovoril za všetko. Aj keď v podstate ( ) nemám sa ani za čo hanbiť, keďže mi matka príroda ani v šestnástich rokoch veľa nenadelila.
Zhrbená od bolesti som sa dotackala do veľkej tmavej miestnosti. Vôbec som nechápala, prečo mi snímkuje prednú stranu tela, keď som si vlastne udrela tú zadnú no neprotestovala som.
Narábal so mnou ako s bábikou. Boľavú stranu mi nasilu pritlačil k "niečomu" bielemu.
Bol to môj najdlhší pobyt v tkzv. RTG miestnosti v mojom živote. Keď po približne piatich minútach konečne zaliezol do kabíny ,čakala som, že konečne sa dočkám vety "môžete sa obliecť". No nádej mi nepomohla. Zakaždým keď približne storočný prístroj zahučal otvoril dvere a niečo zakričal. : "Nehrb sa", "Nedýchať", "Hore hlava", "Viac doľava"....Predstavovala som si mieru radiácie ktorá momentálne prúdila po mojom tele...Neviem koľko tisíc snímok mojich pravých rebier urobil, ale myslím že si s nimi kľudne mohol vytapetovať izbu.
Predstavte si tú srandu, keď lekár otvoril snímok a na obrazovke sa ukázala ľavá strana môjho tela...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár