Vždy sa ocitnem v tom istom bode...
Aj keď už konečne naberiem dostatok odvahy niečo urobiť, stratí sa omnoho skôr, ako na to dostanem príležitosť
Nechápem, prečo ma stále trápi tá jediná vec
Je predsa milión ďalších, omnoho dôležitejších, omnoho zdrvujúcejších....
Ale ja som stále tam... zamrznutá v čase
Ubíja ma nádej, ktorá by mala byť už roky mŕtva
Do skladačky pribúdajú vždy nové a nové časti, ktoré do seba ešte stále nezapadajú a obraz sa čím ďalej tým viac rozširuje, až nedovidím na koniec
Čudujem sa, ako sa môžem diviť, že som sa už dávno stratila.
Keď však príde na lámanie chleba, najviac sa bojím len 1 veci...
Že ich stratím
V tom najhoršom prípade oboch
Tvárim sa, že som silná a všetko zvládam, ale necítim sa tak
Nechcem si to priznať, ale len strácam drahocenný čas...
Čas, ktorý možno už onedlho vyprší a ja nestihnem ani zlomok z toho, čo som chcela...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár