Ako ľudia strácajú to trblietavé a farebné

Pred 8 a pol rokom som stratila jedného z mojich najbližších ľudí. Prestali sme komunikovať. Odvtedy sme dospeli a keď sa stretneme, čo bolo naposledy asi na svadbe môjho bratranca pred 4 rokmi, rozprávame sa už ako normálni ľudia, prehrmelo to, je to fajn, len... to trblietavé a farebné vybledlo a následne zmizlo.

Včera sa stalo niečo podobné a predsa odlišné. Včera si niekto niečo vysvetlil zle a hoci som mu to vysvetľovala, ospravedlňovala sa a prosíkala, odmieta ma. A mne je zasa fyzicky zle. Na vracanie. A neviem sa sústrediť, hoci mám plno práce do roboty. A je mi do revu... V tomto je to podobné. Deja vu. Skurvené deja vu.

Viem, že sa cíti zle a ublížene, ale... aj ja sa cítim dotknutá (slabé slovo). Niekto sa ma zrazu vzdal len tak. Blokol si ma na sociálnej sieti, neodpisuje na dlhé sms správy. Aj napriek vysvetleniam nestačím. Som málo.

Nie som človek, ktorý vždy povie všetko na rovinu. Ak si o niekom myslím svoje, tak si myslím svoje a neroztrubujem to. Neviem, či je to dobrá alebo zlá vlastnosť, asi len tá prehnaná slušnosť vo mne, ale nerada ubližujem ľuďom, neurážam, nešplechnem nepríjemnú pravdu len tak do tváre, proste nie. Ale ak mi niekto príde ako idiot, vyhýbam sa mu, nepozvem ho k sebe, do svojho kruhu. Alebo som len zdvorilá a viac odo mňa nedostane. A zrazu si tento človek, ktorý bol pri mne tak blízko, že sa hocikedy mohol dotknúť vnútornej strany mojich vytŕčajúcich rebier, myslí, že ho považujem za ko****. Ako tomu môže veriť?! 

Situácia sa má takto. Ak už ja niekomu neodpíšem na správu, alebo mu bez okolkov napíšem, že sa mi nechce písať, volať, rozprávať, znamená to u mňa, že je mi ten človek blízky a necítim potrebu byť zdvorilá. Dáva to zmysel? Viem, že ma aj napriek tomu bude mať rád. S týmto dotyčným sa mi to stávalo asi najčastejšie.

V auguste som bola s kamarátkami na dovolenke a jedna z nich mi povedala niečo, nad čím premýšľam doteraz. Vraj nerozumie, prečo sa na každého usmievam a za všetko ďakujem. Že som príliš zdvorilá. Aj keď nemám svoj deň a príde ku mne nejaký cudzí človek, tak sa usmievam a som milá. Vyznelo to, ako tá najväčšia urážka. Cítila som sa, ako keby ma podozrievala z toho, že sa pretvarujem. V podstate asi áno, ale nie preto, že nechcem, aby videli moju pravú tvár, len... ma tak vychovali. Nebyť drzá k cudzím ľuďom, pozdraviť sa, odzdraviť, poďakovať, vedieť sa ospravedlniť, poprosiť... A ak mám zlú náladu, neprenášať to na ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné (doma je to trocha iné). Nechápem, kedy sa to stalo zlozvykom. Ale mala pravdu v tom, že neukazujem ľuďom to, čo je pod tým slušným povrchom. Moje pravé ja vidí len pár ľudí, ktorí sú fest blízko. Ktorí mi chcú zavolať alebo písať si so mnou o volovinkách, ale ja im rovno poviem, že mám rozčítanú knihu. Alebo si nevymyslím výhovorku, ale rovno poviem, že sa mi nechce na pivo/film/koncert. Povedia mi vtip a ja ho zhodnotím ako blbý. V noci alebo na obed im napíšem, že som deň predtým odšoférovala 90 km.

A potom takýto človek si myslí, že som ho roky vodila za nos a myslela si o ňom, že je debil... A už ma nechce.

Skurvené deja vu.

Zdieľaj článok na facebooku
128 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Xlilix

    25 ročná žena
    Banská Štiavnica

    Pošli mu link na tento blog,alebo napíš niečo len pre neho ako keby to nikdy nemal čítať ,vyrozprávaj sa a bud úprimná.Ak ťa má rád tak to všetko pochopí ..