Nelevitujem

Pred 3 rokmi hneď po štátniciach som napísala asi 2 blogy o tom, ako nechcem opustiť svoje univerzitné mestečko a ako neverím, že to bude lepšie. Jeden rozlúčkový som dokonca ukončila slovami:


"Týmto antiumeleckým blogom som len chcela zo seba vytriasť to, čo ma ťaží už mesiace. A niekde medzi riadky a písmenká vopchať nádej, že zasa na niečo podobne krásne niekde natrafím."


Škoda, že človek vo chvíľach beznádeje, keď je smutný a vidí všetko pochmúrne, nevie aspoň zlomok toho, čo ho čaká. Myslela som, že viem, do čoho idem, kam idem. Môj najväčší omyl bol, keď som návrat považovala za krok späť. Keď som bola presvedčená, že ak sa znova vrátim na miesto, odkiaľ som vyštartovala, budem zas na nultom bode. Ale zabudla som na jednu podstatnú vec. Na ten spomínaný štart sa nevracala rovnaká osoba... dnes to považujem za niečo fascinujúce.

Myslela som si, že na gymnáziu som dospievala, ale to nie je pravda. Dospievala som v meste, kde som chodila na vysokú školu. Tu, v meste, kde pracujem, tu som sa až stala dospelou. Tu som sa naučila a ešte stále sa učím vidieť krásu v mladých ľuďoch. V tých, ktorí ju v sebe nevidia a ktorí kvôli tomu trpia. Vidím dospievanie a ako sa líši od človeka k človeku.

Som rada, že som sa vrátila. Som rada, že som zistila, že sa mením, že nestagnujem, nelevitujem na jednom mieste. A najviac ma teší, že už po krátkych 3 rokoch môžem s istotou vyhlásiť, že misia je splnená - natrafila som na niečo podobne krásne





PS: po 5. septembri možno zmením názor, ale zatiaľ si za tým stojím.

 Úvaha

7 0 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu