"Viete, ako sa cudzím slovom povie ´osudovosť´?"

(ticho)

"Nič, žiaci? Ak je niečo osudové, tak to je...?"

(ticho)

"Ako sa hlavne v literatúre nazýva osudová ženská?"

(ticho)

(rezignovane, hoci túto hru so žiakmi hrám už temer 3 roky) "Začína sa to na F."

"Fiflena!!!"

(hlava v dlaniach)




Znie to asi nezmyselne, ale najkrajšie chvíle v škole sú práve tie, keď zatvorím oči, prikryjem si tvár dlaňami a (naoko) sa tvárim, že väčšiu hlúposť som nepočula (o dve hodiny neskôr však už čítam na písomke, že v Biblii sa nachádza Jódova kniha, kt. opisuje život človeka, kt. veľa trpel). Decká vtedy šalejú a sú na seba nesmierne hrdé, že docielili takúto reakciu.  Alebo úplne úžasné sú tie rozdielne uhly pohľadov:





Na začiatku dňa:

"Kde je zvyšok?"

"Vidíte, p. profesorka? Na nás ste vždy nasratá a my sme tu!"

"Nie som na vás vždy ´nasratá´."

"Tak... nahnevaná?"





"P. učiteľka? Koľko bodov bolo za 2. otázku?"

"Tri."

"A prečo mám len jeden?"

"Hmm... ukáž? Spojil si Gilgameša s Antigonou... Máš pravdu, nerozumiem, prečo som ti za to dala ten jeden bod."




V ďalšej triede:

"P. učiteľka, aká je váha tej práce, čo sme vám posielali?"

(ukazujem *palec hore* )

"Váha dva? Super!"

(obzerám si nechápavo palec, decká sa smejú)




Musím však spomenúť, že hoci zbožňujem, keď sa žiaci smejú, jeden typ úsmevu nemám rada!




"Nechaj ho, dokáže sa obhájiť aj sám!"

"Ale p. učiteľka! Veď sa naňho pozrite, on je taký zlatý." (hovorí najväčší fagan v triede)

"Aj ja som zlatá a viem sa ubrániť!"

(ticho)

"Nie som zlatá?!"

(TEN úsmev!)





Po takomto dni príde však moment, keď sa niečo stane a vy musíte rýchlo zabehnúť do svojej triedy medzi ich práve končiacu hodinu a labáky a svoj emotívny prejav o drogách, alkohole, vulgarizmoch, "ťažkej" anonymite na FB, o tom, ako vám na nich záleží a máte ich radi, ale ešte raz začujete niečo také a končia,  o tom, že vás sklamali a že im želáte krásne prázdniny natlačiť do 10 minút. Áno, som čarovná. A polytematická.




Valentínska perlička na záver. Chalan, čo ma prednedávnom volal na rande:

"P. profesorka?"

"Áno, *Jožo* ?"

"Čo robíte na Valentína?"

"Nič zvláštne."

"Ani ja, p. profesorka..." (smiech spolužiakov)

"To mi je ľúto, *Jožo*." (*Jožov* smiech)




.

.

.




 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
johnysheek  12. 2. 2016 22:02
tak a my sme to davali do skolskeho casaku..
hlaska dna.. ked na ucitelkinu vetu/matikarka : "ja si ani nepamatam datumy narodenia svojich deti" zahlasil spoluziak (cca 14r) "to ani ja"
 fotka
mojdedo  12. 2. 2016 22:03
Jaj to boli casy ked som si aj ja tak dovoloval do uctelov
 fotka
titusik  13. 2. 2016 11:56
@mojdedo nebodaj ti to chýba?
 fotka
mojdedo  13. 2. 2016 12:07
praveze nie. uz som tak trosku dospel
 fotka
antifunebracka  13. 3. 2016 17:25
Takých hlášok by som si prečítal aj viac!
Napíš svoj komentár