Nechala sa pomýliť a od určitej osi sa odchýliť, aj keď, to sa stáva, veď nemôže len vyhrávať, no ten pocit ju zalial jak láva a v nej sa predsa nedalo plávať. Cítila sa ako na lodi a čakala na farbisté teleso, na záchranné koleso keď ju cez palubu prehodí...a čo ak sa nikdy neobjaví? No istí ľudia obetaví, ktorí stoja na suchu jej podajú pomocnú ruku a nebudú sa ostýchať a mlčky sa prizerať ako klesá na dne jazera a prestane dýchať.
Napriek tomu hodila sa strmhlav dolu a takmer uzavrela svojho bytia kapitolu. Stratil sa zmysel všetkých slov, spln vystriedal nov, nastalo ticho. Bez zvukov a vzlykov. V chladnej vode v myšlienkach sa topiac, v najnižšom bode tíško si vraviac: Veď mám strach ponárať sa v tmách. Len tak strácať vedomie, prísť o svoje svedomie...no život nie je krátky pobyt, ktorý môžeme len tak odbiť...
Zdvihla sa nad hladinu, a aj keď má na duši modrinu, len kdesi v podvedomí túži zostať v bezvedomí a z istých dôvodov sníva o tom zostať pod vodou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
endre-silentname
25. 9.sept. 2008 22:21
Občas každý chce radšej ostať pod vodou ako byť tu.
2
priliš zložitý text na momentálny počet mojich aktívnych mozgových závitov v piatkový večer... ale po dlhšom rozmýšlaní, má to hlbokú pointu... vlastne ako všetko čo ty povieš
Napíš svoj komentár