Renovovala by som celý príbeh, priebeh aj všetko na tej fotke, dvoch, pár viac a možno všetkých.
Mrzí ma, že si už tak málo pamätám. Čím ďalej tým viac. Ešte nedávno mi znel jej hlas v hlave a vedela by som ho rozlíšiť od miliónov iných. Možno nie, ale vedela som ako zneli jej milé slová a možno preto tak ľúbim tie zdrobneniny, ktoré ona používala.
Všetko to, čo stroj vytláčal do kníh a všetko to, čo znie ako klišé som s ňou zažila. Neboli sme náročné na šťastie a stačilo nám, že sme prežili skvelý víkend na chate, že aj keď som ako dieťa hovorila, že sa nudím, tak ma nikdy síce nezabavila hrou, ale dokázali sme sa zabávať slovne a hlavne, odpovedala mi na všetko.
Cez zimu sme strúhali tie stovky ceruziek, ktoré sa mi vždy lámali a ona mi dokázala nakresliť také krásne obrázky.
Boli sme rodina.
Toto všetko je hlboko v tom orgáne, ktorým mám cítiť a sedí to tam na dne a bojím sa to ísť von, lebo.. sú to roky, málokto to vie pochopiť a ešte stále to bolí.
Vraj cesta srdca je tá správna cesta. To si mám vytrhnúť srdce a dať ho zjesť vám?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
greyness
3. 8.augusta 2013 12:26
len, že počúvaš dobrú hudbu.
Napíš svoj komentár