Ukazujú na mňa prstom. Smejú sa a hľadia. Máš zle učesané vlasy, to ich trápi, akoby nebolo horšej veci, ako napríklad tá, co dnes ráno povedali mame... Niesom dosť dobrá a preto sa radšej vzdialim. Zatlčiem srdce niekde do úzadia, príjmem novú tvár, ktorú mi dali oni a tvárim sa , že je všetko v poriadku. Ale nie je ... pretože ani tá nová sa dlho neudrží ako tričko , ktoré práve vyšlo z módy... Ale komu to vadí, mne, im ...?

Po dlhej úvahe zisťujem, že mi to nevadí... Nevadí mi kto som a kto niesom , len preto , že to vadí im ... Bytosti, ktoré z vlastnej vôle zatĺkli svoju identitu pod masku, mi momentálne nie sú sympatické. Ukazujú na seba navzájom, aby odvrátili pozornosť od toho, čo nosia na tvári... Namaľovaný úsmev a pod ním slzy. Nikto nechce ukázať slzy, svoju minulosť a chyby...Boja sa byť nedokonalí. Táto pravda ich bolí. A tak nosím opäť štítok na čele, ale nie s nápisom úprimná... Je biely a čistý, ale niekto naň čiernou centrofixou načmáral "Nedokonalá" . Len sa usmejem, ako vždy. Toto som totiž ja .

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár