Všade kde som sa pozrela bola zelená farba. Milujem zelenú farbu. Pred domom bola čerstvo pokosená tráva. Jej vôňa ma upokojovala.
Bola som tam sama, len ja, moje myšlienky, a to neskutočné.. ticho.
Vtedy som si uvedomila ako veľmi mi to chýba.
Keď som bola malá, vždy som sa tešila na víkendy. Chodili sme na záhradu.
Tam som od rána do večera behala po vinohradoch.
Okolo veľkej čerešne.. po čerstvo pooranej hline pomedzi rajčiny, zemiaky, hrášok.. popri sklenníku až k plotu, za ktorým susedom pobehovali splašené sliepky.
Ráno som sa budievala skoro, ale moji starí rodičia už boli v záhrade. Kosili, hrabali, rýľovali, robili postrek.. a potom mali so mnou problémy, lebo som sa rada čvachtala v blate, a keď pršalo, moje čisto biele šaty sa znova bielymi stali až po 10tich praniach v Arieli
Na nákup sme chodili do blízkeho malého obchodíku, kde bola krčma. Tam som občas s dedkom sedávala zatiaľ čo on sa bavil s chlapmi a pil pivo. Behala som okolo stojana s bicyklami a bola som šťastná.
Často sme chodili na cintorín, na ktorý sa dalo dostať veľmi dlhou cestou popri kukuričnom poli. Po oboch stranách cesty boli stromy a všade veľa veľa krtincov. Milovala som to tam, tie dlhé hodiny keď sa babka starala o hrob svojich rodičov, odstraňovala burinu a ja som sa zatiaľ hrala so slimákmi a naháňala motýle..
Tiež som zbožňovala bicyklovanie.. keď som mala 4 roky, a na bicykli pomocné kolieska, donútila som nášho známeho (lekára) aby so mnou šiel. Doteraz mi vyhadzuje na oči že sa mi celou cestou pusa nezastavila
Na dvore pred domom boli staré vysoké smreky.. a veľa kvetov, ktoré som rada polievala. Dom bol plný všetkých možných harabúrd, v ktorých som sa rada hrabala. Veľa hračiek, a starých kníh, ktoré som si čítavala.. a tiež neskutočné množstvo farebných kried ktorými som zakaždým skrášľovala betón pred domom.
Za vinohradmi som si budovala bunkre a naháňala mačky. Raz som sa pokúsila zachrániť zranenú lastovičku, ale zomrela mi. Tak som ju pochovala. Potom som zachránila vrabčeka ktorý mal dačo s krídlom, a pamätám sa že keď sme odchádzali, takmer sa mu podarilo vzlietnuť..
To bolo posledný krát keď som tam bola. Potom mali veci rýchly spád. Môj dedko zomrel, a všetko bolo predané. Chcela som tam niekedy ísť na hroby, ale.. nikto nechcel. Možno je to tak dobré.
Vraj sa to tam veľmi zmenilo.
Moje obľúbené smreky sú sťaté, všetko je vynovené. Záhrada zostala zarastená burinou...
Vrátila som sa späť do reality a knihu som otvorila tam, kde som skončila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 8.augusta 2016 02:35
Toto bolo fakt krásne. Takéto blogy milujem asi najviac. A že si to napísala v 15ich, tak to klobúk dole. Inak hovorí sa, že motýle na cintorínoch sú zblúdilé duše...
Napíš svoj komentár