Ostré tŕne, čisté lupene

Krvavý príliv oslavuje moje bytie,
kvietok lásky uprostred ohňa hynie,
ja polievať by som chcel ho, ako môj vlastný,
nepustil ma k sebe, ohňom on vládol si.

Na lúke radosti, zasadil som záhon smútku,
na brehoch jazera múdrosti hľadal som útechu,
rozptýlením bol mi jeleň v tvrdých dňoch samoty,
držal mi dušu na chrbte v prériach pustoty.

Jeden pohľad na ružu, na ostré tŕne,
zľakol som sa krásy,štastia čo pominie.
nenašiel som pokoj duše, pokoj rodinný,
kto bol s mojej drámy vinný.

Než som zamkol všetky dvere, všetky okná zaistil,
v mesačnom svite v bozku som sa krútil... lásku si poistil,
návštevu mal som, nevinného motýľa,
než som sa spamätal, dušu mi opelila.

Predtým menilo sa srdce v kameň... chcelo,
teraz trápiť mojho motýlika...? nemohlo!
Komu sa poddať? Neveste ho dať?
A či v kameň dozrieť malo? Nechcelo sa báť!

Tá ktorá dnes moja nevesta sa nazýva,
kráča po boku bytosti divokej,
na krásach prírodnej nehy ukutej.
Láska k nej vyrytá v kostiach prebýva.

Jeden pohľad na ružu, na čisté lupene,
nebál som sa lásky, štastia čo naveky ostane.
našiel som pokoj duše, pokoj sľúbený,
z jej očí letel motýlik dokonalý.

Radosťou bol mi jeleň, a je mi aj dnes,
len odišiel on za svojou...láskou,
nevídam ho často, spomínam na čele s vráskou.
Aj ja by som mohol jeho dušu na chrbte niesť.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu