Vlaky v utorok večer

Jedna z tých, modernejších

Na koži ma hreje nočný vánok
lampy sú posledný ostrovom života
čo keď zablikajú tak sa strácajú ilúzie
ilúzie že je bezpečne v prázdnom meste

Vlaky behajú sem a tam až sa krúti hlava,
utekajú rýchlejšie ako peniaze alkoholika
keď prežíva jednu z tých sladko trpkých nocí
s heslom na perách: noc je ešte mladá

Po ulici sa kotúľajú kúsky nadávok a opilcov
ako v zlom no pravom slovenskom westerne
a ja som bližšie koncu ako väčšina samovrahov
čo sedia pred pohárom a čakajú na rýchlik

Čakajú na rýchlik čo nikdy nepríde
veriac že nebudú musieť byť tými
kôpkami oblečenia v nočných uliciach mesta
ktoré sa snažia udržať si štipku ľudskosti

Ja kráčam ďalej i keď bez cieľa
Mlátim možno prázdnu slamu no viem
že i keď nechápem teóriu relativity
je zbytočná, ak idete na vlak v utorok večer
a modlíte sa, aby ste nezakopli o kopce (ne)života

Už som ale dostatočne povrchný aby som
zabudol aké je to žiť z noci na noc
nepočúvať múdre rady tých čo nechápu
veriť že môj rýchlik raz príde a vyrieši problémy

A tak v utorok večer kráčam vedľa môjho vlaku
a sledujem okoloidúci rýchlik, kde sa dnes opäť skončí
minimálne jeden ľudský výdych, no neplačem,
lebo slzy sú v nočnej železnici len slaná voda.

by VeroVetta
Zdieľaj článok na facebooku
0 odoberateľov

Komenty k článku